Trime Podcast #35 s Radimem Valigurou - Mentálna odolnosť II. I Ako zvládať náročné situácie a životné zmeny

Podcast nájdete aj na našom kanáli YouTube.

Prepis podcastu:

Michal [00:00:00]: Dobrý deň, tu je ďalšia časť podcastu Trime. Tentoraz vás nečaká žiadna téma z oblasti výživy, ale skôr z oblasti, povedzme, duševného zdravia. Mám tu pred sebou už po druhýkrát Radima Valiguru. Ahoj, Radim.

Radim [00:00:14]: Ahoj, chlapci.

Jakub [00:00:15]: Ahoj, Radim. 

Michal [00:00:16]: Dnes mi našťastie s moderovaním pomôže Jakub. Možno sa ospravedlňujeme za naše hlasové ťažkosti, ale Jakub posledné dni prednášal tri dni v kuse, takže prišiel o hlas, a ja som si v lietadle chytil nejakú nádchu. Dúfame, že vás to nebude rušiť. Radime, pripravil som si tu tvoj krátky profil, pretože tvoje povolanie je vždy ťažšie uchopiť. Prečítam to, aby som sa nikde nezadrhol. Pôvodne si pôsobil ako tenisový tréner, osobne si pracoval s hviezdami, ako je bývalá svetová jednotka Martina Hingisová alebo olympijská víťazka Belinda Bencicová. Po návrate zo Švajčiarska v roku 2007 si sa ako jeden z prvých priekopníkov začal v Českej republike venovať téme mentálneho koučingu a praktickému uplatňovaniu energetickej psychológie v prostredí špičkového výkonu. Si vyštudovaný inžinier, okrem koučingu a manažérskeho poradenstva máš dvadsať rokov praxe v oblasti energetickej kineziológie a rodinných konštelácií. Prednášaš na akademickej pôde, napríklad spolu s Mariánom Jelínkom, v rámci historicky prvého vysokoškolského čestného programu mentálneho koučingu pre športovcov a manažérov na vysokej škole Newton. Dnes tvoje služby využívajú športovci a vedenia firiem, špecializuješ sa predovšetkým na riadenie zmien a rozvoj mentálnej odolnosti. V roku 2021 si vydal knihu s rovnakým názvom, v ktorej opisuješ všetko, čo robíš, na praktických príkladoch. Okrem toho si ženatý a máš tri deti. Pekný profil. Prvá otázka – čo je to tá energetická psychológia? Skús nám to nejako vysvetliť a priblížiť?

Radim [00:01:59]: Skvelá otázka, chlapci. Energetická psychológia – pôjdem k tomu okľukou. Predstavme si to tak, že máme dva uhly pohľadu: fyziku a taký moderný pojem, ktorý síce existuje už sto rokov a ktorého hlavným predstaviteľom je Albert Einstein, ale nazýva sa kvantová mechanika alebo kvantová fyzika. Keď sa vás spýtam: kvantová fyzika – čo to pre vás znamená? Vedeli by ste v niekoľkých vetách vysvetliť, aký je medzi nimi rozdiel?

Michal [00:02:37]: No, asi všetko, čo je mimo nášho klasického racionálneho uvažovania – všetko založené na dôkazoch a podobne. Ak tomu správne rozumiem, tak úprimne povedané, radšej nechám vysvetlenie na tebe.

Radim [00:02:48]: Nie, nie, nie, takto. Ak vezmeme fyziku – toto je môj pohľad, pokiaľ mi to chápanie dovolí. Klasická fyzika, ktorú reprezentuje Isaac Newton, má zákony hybnosti – zákon sily, zotrvačnosti, akcie a reakcie. Predstavme si napríklad dve biliardové gule, ktoré majú objem, rozmery, hmotnosť, povrch a hustotu. Keď do seba narazia, niečo sa stane – pôsobí zotrvačnosť, gravitačná sila, ťažkosť a všetko sa meria a podľa týchto zákonov to dáva racionálny zmysel. Vypočítame výsledok.

Teraz si predstavme, že tieto gule nie sú len fyzické, ale začínajú sa pohybovať v priestore a nejakým spôsobom na seba vzájomne pôsobia – to je vysvetlenie kvantovej mechaniky. Keď gule hodíme do vody, dopadnú a na hladine sa začnú vytvárať kruhy – v závislosti od sily nárazu a výšky dopadu. Tieto kruhy sa pohybujú, stretávajú a dochádza k interferencii – zrážaniu a prelínaniu vlnenia hmoty. Vlny sa môžu zosilniť (konštruktívna interferencia) alebo sa rušiť (destruktívna interferencia).

Kvantová fyzika teda skúma pole vytvorené z týchto prelínajúcich sa vĺn. Predstavte si, že prší a kvapky padajú do vody, vytvárajú kruhy, ktoré sa prelínajú – toto je podobné tomu, ako je vesmír tvorený kvantovým poľom.

Ty si guľa, ja som guľa a všetci vyžarujeme energiu podľa toho, ako sa správame, ako sa cítime a kam smerujeme pozornosť. Tieto vlny nás ovplyvňujú. Keď tu napríklad sedí tretia osoba, zmení to naše správanie a pocity, rovnako ako akýkoľvek predmet, ktorý sa jednému páči a druhému nie, ovplyvní vnímanie.

Tak vzniká energetická psychológia, ktorá sa zaoberá menej uchopiteľným pojmom – ako energia ovplyvňuje myslenie, vedomie, pocity a správanie človeka. Klasická psychológia skúma racionálnu rovinu, ale veľa vecí, ktoré sa s nami dejú, je iracionálnych. Preto keď vieme, čo sa deje, môžeme to ovládať.

Michal [00:08:37]: Viem si to predstaviť tak, že ak to nadviažem na našu oblasť, ty postupuješ podobne ako napríklad Jakub v praxi – nesnažíš sa len zbaviť príznaku, ale zameriavaš sa na príčinu, aby sa to už neopakovalo. To je ten rozdiel oproti klasickej ceste k psychiatrovi alebo psychológovi. Keď prídem za tebou, tak to vnímam takto, lebo si myslím...

Radim [00:09:02]: Áno, dalo by sa to tak povedať. Keď som sa v roku 2007 vrátil do Českej republiky zo Švajčiarska, priniesol som so sebou metódy, ktoré tu uplatňujem – prácu s energiou prostredníctvom športového pohybu a zároveň rozumové pochopenie. Čím viac sa zameriavame na súvislosti, tým je to racionálnejšie a tým je tabletka menšia. Ale aby sme mohli ovládať tento priestor, musíme mať chuť a silu spoznávať a rozumieť.

Ak už nemám silu, odpojím sa, lebo to narúša moje presvedčenie – ak sa to nedá spočítať, bunky to nepochopia. Aby som si uľavil, vezmem si tabletku. Spomínam si, ako moja manželka mala zápal pľúc a mala výčitky svedomia z toho, že si vzala antibiotiká. Keď sme o tom hovorili, položil som jej otázku: Mala si na výber? Odpovedala, že nie, bola na tom zle, ale antibiotiká si vzala, lebo bolo potrebné riešiť fyzickú stránku veci.

Michal [00:10:49]: Veľa sa venuješ praxi, pracuješ s jednotlivcami aj s firmami. Zaujalo ma, ako si povedal, že človek najprv potrebuje pochopiť, čo sa s ním deje. Jedného dňa som mal záchvat paniky – nevedel som prečo. Keď som pochopil, že za to môže amygdala a čo to vyvoláva, problém som zvládol za tri mesiace a už neexistuje.

Radim [00:11:24]: Super, gratulujem.

Michal [00:11:25]: Ide teda o pochopenie. Keď pochopím, čo sa so mnou deje, môžem to zvládnuť.

Radim [00:11:39]: To mi pekne nahrávaš na moje najnovšie vysvetlenie toho, čo je mentálna odolnosť. Venujem sa tomu vo vrcholovom športe, mám za sebou 27 rokov profesionálneho športu. Aby sa to dalo odovzdať, musí to byť zrozumiteľné. Potrebujeme mať slová, vedieť to vysvetliť a odovzdať.

Duševná odolnosť, tak ako ju chápem, znamená, že ak hlava pozná odpoveď, nie je dôvod na stres. Sme v situácii, keď si môžeme vybrať, či do toho ideme, alebo nie. Keď viem, čo sa so mnou deje a čo mi hrozí, môžem odpovedať sám sebe alebo niekomu inému, stávam sa zodpovedným a môžem sa rozhodovať.

Ľudia sú nerozhodní, pretože nemajú odpovede. Keď človek uvažuje racionálne, zakotví sa v racionalite a vie, čo má robiť. Je to len otázka toho, či do toho chce ísť, alebo nie.

Mal som príklad z lietadla, kde sa mi to otvorilo. Ak chceš lietať a nechceš obmedziť svoj život na pohyb po zemi, musíš hľadať odpovede a vyriešiť problém. Alebo sa rozhodneš, že to hľadať nebudeš, a zostaneš na zemi.

Michal [00:13:43]: Doteraz som si myslel, že Jakub je psychopat, pretože sa nebojí žiadnej choroby a vždy hovorím: To snáď nie je možné. Ale možno to teraz lepšie chápem – vie, že nad tým má plnú moc a kontrolu.

Jakub [00:14:00]: Mne sa však páči, že odvtedy môžem lietať pri okienku, takže to beriem ako... že som taký iluzionista.

Michal [00:14:07]: Kedykoľvek letíme služobne, sedí pri tom okienku.

Jakub [00:14:10]: Takže sa mi páči tá Michalova panická ataka.

Michal [00:14:11]: Musím sedieť v uličke, vždy je to obrana, aby sa to nestalo.

Jakub [00:14:16]: Už to nie je toľko rokov, neviem presne.

Michal [00:14:19]: Nie je to tak dlho, ale vždy ma udivuje, aké problémy majú ľudia a často sa objavujú po tridsiatke. Ľudia ten problém vidia, riešia ho a dva roky s ním bojujú. Naopak – idem s cieľom to vyriešiť, som rozhodnutý. Problém mi nepripadá až taký veľký. Jakub to vždy hovorí – rozhodni sa, že tú chorobu vyriešiš, iná cesta nie je.

Jakub [00:14:55]: Napadá ma rozdiel v porovnaní s psychológom. Potrebuješ spolupracujúceho pacienta? Veď psychológ môže predpisovať lieky.

Radim [00:15:06]: Psychiater, myslím, že ten psychiater môže predpisovať lieky...

Jakub [00:15:09]: Kým ty to nemôžeš, ale ten psychiater nepotrebuje spolupracujúceho pacienta, predpíše silné lieky a tým získa čas. Ako to funguje u teba, keď človek neverí tomu, čo robíš, čo hovoríš, a len príde s tým, že „tak som tu, napravte ma“. Máš s tým skúsenosti? 

Radim [00:15:34]: Mám s tým skúsenosti, väčšinou sú to ľudia, ktorí ku mne prídu zo zvedavosti. Ale toľko ľudí už ku mne len zo zvedavosti nepríde, pretože väčšina ľudí ku mne chodí na základe odporúčania a musia na mňa trochu počkať. Spomínam si na jedného klienta, ktorý za mnou prišiel; poznali sme sa cez spoločného známeho a chcel to vyskúšať. Povedal som: „Dobre, neodmietnem ťa, príď.“ Prišiel, vtedy išlo o to, že chcel schudnúť. Pracovali sme na podvedomej úrovni a ukázalo sa, že niečo potláča – potlačené emócie. Postupovali sme krok za krokom, potom odišiel a po 14 dňoch mi povedal, že nezhodil ani kilo. To sú presne tí ľudia, ktorí chcú tabletku, ktorá to za nich vyrieši, alebo aby to za nich odpracoval niekto iný. 

Ale aby som ti na to odpovedal podrobnejšie, ber to opäť z môjho pohľadu. Verím, že každý úspech alebo neúspech je dielom samotného človeka. Z pohľadu duše nikto nie je obeťou. Ak má niekto úspech, je to jeho zásluha, aj keď mu pomáhajú iní ľudia, ktorých si vybral. Keby nebol nastavený, nevybral by si ľudí, nepresvedčil by ich k spolupráci. Náš život prežívame sami. Ochota je základom, je to energetická úroveň, bez ktorej to nejde.

Jakub [00:17:47]: Medzi nami sú ľudia, ktorí sa snažia, ale nedosahujú výsledky. Chcú niečo zmeniť, ale nedarí sa im to. Často je to iracionálne, ako to opisuješ. S tým potom pracuješ, pretože ten človek sa sám neposunie ďalej, nemá na to nástroje, nedáva to zmysel. Pomôž mi uviesť príklad, určite máš veľa príkladov z praxe, kde tvoja metóda pomáha, pretože to už nejde nariadiť – nejde o time management ani o lepšiu diétu na chudnutie. Vlastne by som mohol povedať, že ti dám najlepší diétny protokol, poviem ti, ako to nastaviť, ako dodržiavať nutričný timing, čo dopĺňať, a aj tak nebudeš mať výsledky, pretože je to zložitejšie. Takže v tom vlastne pomáhaš ty. 

Radim [00:18:35]: V týchto témach mám trochu rozporuplný postoj, pohybujem sa v širokom spektre od ľavice po pravicu. Chodia ku mne rôzni ľudia, či už individuálne, ale živí ma hlavne práca s tímami, vo firmách, v kluboch. Mám dva typy klientov – prvý typ sú tí, ktorí vedia, že majú problém a chcú pomoc, a ja im dokážem nejakým spôsobom pomôcť, nasmerovať ich. A potom je tu druhý typ ľudí, ktorí žiadny problém nemajú. Všetko im funguje, sú zdraví, ale chcú sa ďalej rozvíjať. Tí druhí potrebujú tému, ktorá sa vytvorí, aby sa posunuli ďalej.

Michal [00:19:46]: Že sa staneš jeho trénerom?

Radim [00:19:48]: Áno, je to, povedzme, spolupráca zameraná na výsledky. Ide to viac do duchovnej sféry. Ide o dôvod, prečo sa rozvíjať. Základné veci, ako je zdravie a rodina, sa dajú „naštartovať“, ale životná energia sa uvoľňuje prostredníctvom rozvoja. Mám teóriu, že keď sa človek prestane rozvíjať, uzatvára sa kanál životnej energie. To je v podstate dôvod, prečo majú ľudia pocit, že ich život nie je naplnený. Cítia sa nenaplnení.

Mám medzi klientmi podnikateľov, ktorí zarobili a povedia si: „Tak a mám hotovo.“ Predajú firmy a väčšinou to vyzerá tak, že o pol roka ich stretnete opálených, usmiatych z posilňovní, často s mladou priateľkou a novým autom. A o ďalších pol roka ich vidíte v tej istej úlohe, ale už tak nesvietia, už nie sú takí šťastní. Buď začnú nový projekt, alebo ich naopak vidíte niekde v baroch a kto vie, kde ešte. To je práve ten dôvod – človek potrebuje na život kvalitnú energiu, ktorú získa poznaním a rozvojom, teda prácou na sebe – vystúpením zo svojej komfortnej zóny.

Michal [00:21:48]: Niekoľkokrát si spomenul podvedomie. Pracovali sme na príklade psa – niekto sa ho bojí, iný ho hneď ide pozdraviť a pohladkať. Ako hovorí Jakub, je to racionálna vec, veď je to šelma. Prečo to každý vnímame tak odlišne, keď obaja vidíme toho istého psa?

Radim [00:22:22]: Preto som začal s náročnou fyzikou a kvantovou mechanikou. Kvantová mechanika je neuchopiteľná, ale keď človek pochopí jej logiku, pochopí, ako môže svojou pozornosťou meniť veci.

A ten príklad, o ktorom som hovoril, ten pes, je krásne zrozumiteľný príklad, aby človek vedel, čo môže ovplyvňovať – máme vedomú, podvedomú a telesnú rovinu. Prirovnávam ich k skupenstvám – plyn, kvapalina a pevná látka. Hmota je telo, kvapalina je naša emocionálna rovina a plyn sú naše myšlienky. Myšlienku zhmotňujeme, zabalíme ju do slov alebo činov, aby sme ju predviedli alebo vykonali. Inými slovami, zhmotníme ju, dostaneme ju z úrovne plynu na úroveň hmoty. A teraz hovoríme o tom, ako prebieha vnímanie človeka. 

Príklad: mám 6 rokov, ideme s mamičkou do parku a zrazu sa odniekiaľ vybehne šteniatko vlčiaka. Zrazu to šteniatko na mňa skočí, položí mi labky na plecia a keďže je väčšie ako ja, zvalí ma na zem, začne ma olizovať a možno začne vrčať. A samozrejme, čo to so mnou urobí – ja ako dieťa, ktoré tomu nerozumie, nemám na to dostatočný intelekt, vidím, že je to veľká šelma, ktorá je väčšia ako ja, tak začnem plakať a báť sa, vyvolá to vo mne pocit strachu. No a pocit je akýsi vnútorný stav, z ktorého vzniká emócia. A emócia je už akési množstvo energie a v tej chvíli tá emócia so mnou rezonuje, nejako vo mne prebieha. Začnem sa triasť, plakať, mama kopne do psa, vynadá majiteľovi, ktorý sa síce ospravedlňuje – je to len šteniatko, nevadí, nevadí. Ale čo ja, chlapec, ja vo veku 6 rokov jednoducho nechápem, že je to šteniatko, ja proste vidím obrovského psa, ktorý je väčší ako ja. Takže logicky vo veku 6 rokov nerozlišujem, nedokážem to racionálne pochopiť. Tak nastane emocionálna reakcia, ktorá vzniká v limbickom systéme a v plazovom mozgu. Ale keďže sa ponáhľame do škôlky, nie je čas a mama nie je v týchto veciach vzdelaná, koná intuitívne. Vidí, že sa mi nič nestalo, v zhone ma opráši a odvedie pozornosť dieťaťa – to bol len psík, pozri, tam sú vtáčiky. Presmeruje pozornosť, ale tá emócia zostáva nevyriešená, neprešla mnou a uloží sa do podvedomia. Existuje na to veľa kníh, ale ako dlho trvá, kým sa vytvorí návyk? 

Ako dlho trvá vytvorenie návyku? Hovorí sa, že to trvá mesiac alebo 21 až 30 dní. V Biblii sa píše, že Kristus chodil 40 dní do púšte. To znamená, že približne mesiac je doba, počas ktorej sa nám niečo, čo neustále a intenzívne opakujeme, začína ukladať do hlbokej pamäti, teda do podvedomia. V zásade to znamená, že zážitok alebo obraz, ktorý je na úrovni plynu (napríklad pes), si uchovávam vo vedomí maximálne jeden mesiac. Ak s tým nič neurobím – napríklad sa o seba nepostarám, čo v šiestich rokoch nedokážem, a mama sa tomu nevenuje, lebo sa ponáhľame do škôlky – ten emocionálny náboj vo mne zostane.

Ak sa k tomu nevrátim, nebudem sa tomu venovať a nechám to „nevyprázdnené“, náboj zostane a uloží sa do môjho podvedomia. Po nejakej dobe sa tento emocionálny náboj začne prechádzať z plynnej fázy do kvapalnej, čo je moja emocionálne dynamická rovina – podvedomie. Tam sa to uloží a ja na to zabudnem.

Potom mi môže byť napríklad 25 rokov, idem po parku a uvidím psa. Dávam si na neho pozor, aj keď je to napríklad len jazvečík alebo retriever, ktorý je bežne považovaný za milého. Neviem prečo, ale dávam si na neho pozor. Keď sa na toho psa pozriem, automaticky vo mne vyvolá starú spomienku, ktorá má emocionálny náboj. Tá spomienka, tá myšlienka, sa „obalí“ emocionálnym nábojom, pretože emócia je energia. A vzniká takzvaná fúzia, pri ktorej myšlienka získa emocionálny náboj, ktorý sa uloží v mojom mozgu ako presvedčenie – „pes je nebezpečný, daj si na neho pozor“.

Tento vzorec ma ovplyvňuje aj neskôr v živote, keď napríklad stretnem niekoho nového. Ideme ďalej a zrazu stretnem dievča, ktoré sa mi páči a ktoré by mohlo byť mojou životnou partnerkou.

Michal [00:29:09]: No tak povedz, že venčí psa.

Radim [00:29:10]: Ale ona venčí psa.

Michal [00:29:12]: Sakra.

Radim [00:29:13]: A k tomu ešte dva psy. Alebo má rada psov a ja, samozrejme, hoci by som rád, si proste vymyslím dôvod, prečo by sa mi nepáčila, lebo proste neviem, mám radšej mačky. Alebo som pozvaný niekam, kde majú psov. V podstate tá moja „nevýhoda“, ktorá nie je vyriešená a ktorá ma vôbec nijako nezaťažuje, začína ovplyvňovať môj život. Začínam na tom stavať svoje ďalšie názory.

Michal [00:29:48]: Napadá ťa ešte nejaký iný príklad, lebo s tým psom to bude mať veľa ľudí?

Radim [00:29:54]: Uvediem jeden konkrétny príklad, ktorý som riešil s jedným hokejistom z KHL. Bol to cudzinec, ešte keď som bol v zahraničí. Mal za sebou množstvo zápasov v najvyššej súťaži a chcel sa dostať do NHL, bol celkom mladý, ale bol to obranca. Keď sme sa rozprávali o tom, čo mu bráni, alebo keď sme spolu pracovali, zistili sme, že mal najväčší počet minút na ľade, to znamená najviac minút na ihrisku. Väčšinou vyhrával fyzické testy, keď dostal príležitosť, strieľal góly, ale nedostával toľko príležitostí, koľko by chcel. Keď som sa ho pýtal, prečo to proste nejde, alebo čo vníma ako problém, hovoril, že nedostáva prihrávky. „Nedostávam prihrávky,“ hovoril, „mám cieľ dostať sa do NHL, ale nedostávam prihrávky. Ako môžem ovplyvniť to, že dostávam prihrávky? Za to môžu ostatní, oni mi neprihrávajú, môj tím.“

Tak sme začali skúmať, prečo mu napríklad nemôžu prihrávať. Rozprávali sme sa o tom, či o tom vie, alebo niečo podobné. Hovoril: „Vždy im hovorím, že mi neprihrávajú, vždy keď je nejaká šanca, mohol by som dostať oveľa viac prihrávok, než dostávam, aby som mohol strieľať.“ Tak sme si povedali, že nám nezostáva nič iné, ako sa na to pozrieť z terapeutického hľadiska. Začali sme sa baviť o kineziológii, čo je konkrétne oblasť, ktorej sa venujeme – aká príčina v jeho minulosti môže súvisieť s tým, prečo nedostáva prihrávky. Bolo to úplne iracionálne, ale zistili sme, že keď mal asi 12 rokov, vždy chodieval na chatu za svojím strýkom. Strýko a jeho otec tam vždy pomáhali v záhrade, robili ťažkú prácu – nosili drevo, štiepali ho atď.

Keď mal tých desať rokov, chcel s nimi strašne byť, úplne sa na to tešil. Ale rodičia mu povedali: „Nemôžeš byť s nami, to je len pre chlapov. Ak nebudeš chlap a nebudeš tvrdo pracovať, tak s nami nemôžeš byť. Takže si slabučký, buď tu s mamičkou, buď tu so sestrou.“ Musel si hrať v izbe. A teraz si predstavte, že vlastne zistil, že takmer dva roky plakal mame pod oknami, že nemôže ísť za otcom, lebo je slabý. A zrazu bol ten chlapec najväčší drina, akého som kedy videl.

Na základe tohto uvedomenia si, keď sme uvoľňovali podvedomý stres, mi po týždni zavolal a povedal: „Radim, uvedomujem si, že vlastne pohŕdam ľuďmi, ktorí sa nesnažia. Keď vidím spoluhráčov, ktorí si občas zájdu na pivo alebo nedodržiavajú zdravý životný štýl, pre mňa sú to proste nuly. Pre mňa sú to lenivci, pre mňa to nie sú profesionáli. A vlastne si uvedomujem, že ľudia, ktorí sa nenamáhajú, sú pre mňa nuly, pohŕdam nimi.“

Čo z toho vyplýva?

Jakub [00:34:02]: Že si vybral nesprávny šport, mal byť v kolektíve, otcova rada by bola dobrá 

Radim [00:34:08]: Ale on vlastne pochopil, že na zápas nechodí, aby strieľal góly, ale chodí tam dokázať, že je pracant. Začalo mu dochádzať, že na ihrisku robí všetku tú ťažkú prácu a spoluhráči ho nechávajú robiť. A čo viac, predstavte si, že ak si o vás budem myslieť, že sa neflákate a že ste pod mojou úrovňou, ako mi to vrátite? Všimnete si to a začnete mať pocit, že sa k vám tak správam, no tak mi asi nebudete prihrávať na góly.

Vlastne prišiel na to, že keďže mu jeho otec dlho odopieral pozornosť, nemohol byť so svojimi blízkymi, a tak si do podvedomia vryl presvedčenie, že k cieľu sa dostane len tvrdou prácou. Pre neho to musel byť veľmi silný, takmer traumatický zážitok, ktorý si zapísal do pamäti. Pochopil, že svoj cieľ dosiahne len tým, že bude neustále tvrdo pracovať. Takto začal vnímať svojich spoluhráčov.

Toto pochopenie ho skutočne upokojilo. Zrazu mu tí ľudia už nevadili, pochopil, že každý má svoju vlastnú cestu.

Jakub [[00:35:26]: Svoju cestu do kabíny, úplatky.

Radim [00:35:28]: Dá sa to tak povedať. Zrazu to už nebolo: „Ak pôjdete na pivo, ste nula.“ Zrazu to bolo: „Ok, idem s vami, dám si tam vodu a pôjdem si s vami pokecať.“ A výsledok? Naozaj som si uvedomil, aký je kontext a ako sa na to dá pozerať, aby ste mohli ovplyvňovať.

Jakub [00:35:45]: Odvtedy všetci pijú vodu a elektrolyty namiesto piva.

Michal [00:35:50]: Ale to by človek vôbec netipoval, že ide o až tak odlišnú tému. Keby išlo o traumu súvisiacu s tréningom, napríklad keby na mňa otec počas tréningu kričal z tribúny, tak by mi to vlastne došlo oveľa ľahšie. Ale toto je tak...

Radim [00:36:08]: To je presne tá energetická psychológia. Hovoríme tu o kvantovej psychológii, pretože všetko ovplyvňuje všetko a vy neviete, čo ovplyvňuje váš život. Teraz môže byť tá téma úplne iná, ale záleží na tom, aká je jej frekvencia na tej vibračnej úrovni.

Jakub [00:36:21]: Predpokladám, že aj ty sa k tomu dostávaš dlho, nie je to tak, že to otestuješ a za päť minút zistíš, že mama nebola kynologička ani kynológ a tak spôsobila traumu. Ale že vlastne môžeš hľadať dlho. Chápem však, že v športe je to jasné, tam sa hovorí, že človek si to môže prehrať len v hlave. Ale to sa prenáša aj na bežnú populáciu. Lenže ten človek, ako sa mi páčilo, keď si hovoril, že vlastne môžeš žiť pohodlne, že to je niekde potlačené v podvedomí a že vlastne nevieš, že to v skutočnosti ovplyvňuje tvoje každodenné správanie. Ty teda máš nejaké postupy, ako to otestovať, aj keď ja napríklad neviem, čo to je, a že napríklad povieš: „Aha, tu ti to úplne...“..

Radim [00:36:59]: Dnes som si pre seba urobil takéto rozlíšenie. Nechcem povedať, že to znie kategoricky, ale ľudí môžeme jednoducho rozdeliť do dvoch skupín – na tých, ktorí sa čudujú, a na tých, ktorí sa už prestali čudovať. A potom sú tu ľudia, ktorí sa vlastne už ani nečudujú. Najväčšiu väčšinu však tvoria tí, ktorí sa čudujú, pretože logicky existujú veci, ktoré sa nedajú racionálne vysvetliť. A z môjho pohľadu sa to dá racionálne vysvetliť, ale človek sa musí naozaj začať zaoberať kvantovou mechanikou. Inými slovami, uvediem vám úplne typický príklad: V okamihu, keď pochopíte, ako funguje energia z hľadiska vibrácií – či už viete, čo je frekvencia, alebo ako funguje vlnová dĺžka –, keď viete, ako sa tieto veci merajú – dnes už máme množstvo prístrojov, ktoré to dokážu merať, napríklad pomocou mozgových vĺn.

Vibrácie sú niečo, čo je merateľné. A dnes už existuje množstvo výskumov na túto tému, ale väčšina z nich patrí do oblasti alternatívnej medicíny. Takže aj keď hovoríme o homeopatii alebo o energetickej psychológii, stále ide o alternatívu. Ako sa hovorí, ateista v lietadle je v nebezpečenstve... To isté platí aj vtedy, keď sa človek prestane čudovať. Keď sa rozhodne, že sa chce prestať čudovať, začne sa otvárať týmto veciam. Predstavte si to jednoducho – koľkokrát sa vám stalo, že ste na niekoho pomysleli a on vám zavolal alebo ste ho stretli? A teraz prichádza tá typická veta: „Ježišmária, práve som na teba myslel!“ A človek, ktorý sa čuduje, povie: „To je náhoda.“

Človek, ktorý sa o tieto veci zaujíma, ale už to nepovažuje za náhodu, pretože to možno vysvetliť prostredníctvom vibračnej frekvencie. Dá sa to vysvetliť tým, že keď sa hovorí o telepatii, intuícii alebo jasnovidnosti, ide o bežné neurologické funkcie, o ktorých sa však väčšinou neučí, pretože sa považujú za súčasť alternatívnej medicíny. Málokto napríklad vie, že telepatický hrboľ je funkcia, pomocou ktorej vnímame vibrácie. Intuícia je aplikovaná telepatia – v podstate telepatia súvisí s cítením, zatiaľ čo intuícia s myslením. Keď teda telepaticky vnímate vibrácie druhého človeka, intuitívne ich prekladáte do obrazu.

Ak ste vyrovnaní a naladení, niečo sa stane a niekto na vás napríklad pomyslí – a predstavte si, že všetko okolo nás je kvantové pole, ktoré sa dá vysvetliť, ak sa o to človek zaujíma. Musíte byť otvorení tomu, čo sa deje okolo vás. Vnímate vibrácie toho človeka, ktorý je práve s vami prepojený. Človek, ktorý sa tomu čuduje, si povie: „Jejda, to je náhoda, práve som na teba myslel.“ Človek, ktorý sa tomu nečuduje, povie: „Aha, práve si mi napadol, kde ťa stretnem?“ a zbystrí pozornosť. Alebo vám zavolá a povie: „Áno, to sa stáva, viem, preto ti volám.“

Michal [00:40:35]: A čo bolo skôr? Že ťa to napadlo, alebo to bol on?

Radim [00:40:37]: Presne tak, a to je jeden z tých zákonov kvantovej mechaniky: čo bolo skôr, vajce alebo sliepka? Keď máme úroveň plynu (myšlienky), kvapaliny (pocity) a hmoty (telo). Čo rozhoduje o tom, ako sa cítim? Keď budem myslieť na niečo pekné, nasleduje príjemný pocit na úrovni kvapaliny. A naopak, príjemný pocit znamená peknú myšlienku. V kvantovej mechanike sa tomu hovorí superpozícia.

Michal [00:41:19]: Proste to musí fungovať oboma smermi.

Radim [00:41:22]: Stále, lebo na tom nezáleží. Človek to zažíva a cíti.

Michal [00:41:28]: Napríklad idem si zabehať a...

Radim [00:41:31]: Napríklad. Prostredníctvom tela zvyšujeme energiu, vďaka čomu sa začnem cítiť dobre. Logicky, keď sa cítim dobre, zameriavam pozornosť na niečo, čo sa mi páči. Predstavujem si pekné veci alebo premýšľam o niečom, čo mi robí dobre. A teraz ide o to, že v okamihu, keď človek k tomu dospeje, teda keď niečo zažije, dostane odporúčanie na niekoho, kto s ním prejde nejakým procesom – napríklad odblokovaním. Uvoľní nejakú emóciu. 

Tak sa to stalo aj mne. V roku 2006 som bol pod veľkým tlakom a nezvládal som to, bol som v úlohe obete, nevedel som, čo s tým mám robiť, cítil som, že mi ubližujú. Vtedy som išiel za človekom, s ktorým som bol v kontakte už dlhší čas. Za tri hodiny ma odblokoval. Pamätám si, ako som sa zrazu cítil úplne svieži, žiaril som. Vysvetlil mi to racionálne a emocionálne ma to uvoľnilo. V podstate som to tým pochopil a prišlo mi to uvedomenie. Svet bol zrazu farebný. Teraz neviem, či som sa nezamotal, lebo som trochu odbočil od témy.

Michal [00:42:48]: Vlastne som sa pýtal aj na tú metódu, alebo či sa to dá nejako... dá sa to, napríklad tá aplikovaná kineziológia?

Jakub [00:42:55]: To je téma, ktorej sa venujete aj s Marianom Jelínkom počas prednášok.

Radim [00:43:00]: S Mariánom k tomu pristupujeme každý inak, používame odlišnú terminológiu, ale samozrejme spolupracujeme, každý to rieši po svojom. Ale v podstate je to ako s matematikou. Keď sú stanovené základné princípy, každý k tomu jednoducho dospeje inak. To je na tom krásne, lebo môj klient nie je tvoj klient a tvoj klient nie je môj klient, aspoň nie v danom čase. Spomínam si, ako som sa napríklad strašne uvoľnil, keď som pochopil, ako funguje konkurencia – že konkurencia v podstate na tomto základe neexistuje. Človek, ktorý je pripravený počuť toto práve v tomto čase, bude pri človeku, ktorý má ten daný „vysielač“, ten daný spôsob vyjadrovania, tú danú energiu. Takže človek, ktorému sa páči, ako hovoríš, ako vyzeráš, ako to stelesňuješ, to bude vnímať úplne inak ako od niekoho iného. Ale zase sa po určitej dobe dostane do situácie, keď si povie: „To už pre mňa nemá zmysel“ a ide hľadať ďalej. Časom sa ľudia stretávajú a či už v danej chvíli ide o túto metódu alebo inú, stále ide o hľadanie a neustále rozširovanie kontextu môjho chápania. Takže späť k tej otázke metódy – tých metód je nespočetne veľa a teraz ide o to, či tá metóda v danom čase s tebou rezonuje, alebo nie. Problém je však v tom, že tých informácií je toľko a ľudia sú od seba odpojení. Prikladajú oveľa väčšiu váhu tomu, čo sa hovorí vonku, než tomu, čo sami cítia. Krásna veta hovorí, že jazyk bol vyvinutý na to, aby zamaskoval pocity. A to hovoríme v momente, keď má človek energiu, kvalitu energie na prvom mieste a dokáže ju prepojiť s logikou tak, že ju spojí so svojimi pocitmi. Kedy je človek šťastný? Keď sa cíti šťastne. Kedy je úspešný? Keď sa cíti úspešne.

Michal [00:45:18]: Je to akési odklonenie od toho. Dosť s tým bojujeme, že je to založené na dôkazoch, a dosť často potom hovorím: „No jasné, ak tomu nerozumie, tak musí stále čítať nejaké tie štúdie, a aj tak bude navždy stratený.“ Tento fenomén dnešnej doby – merať všetko – mi príde prehnaný. V oblasti zdravia má každý Fitbit, Hura Ding a tak ďalej, stále niečo meria, ale zároveň nezvládne napríklad ten základný pohyb, ako je chôdza počas týždňa. A potom stále meria niečo, čo často nedáva zmysel. Príde mi to prehnané. Bojuješ tiež s tým, že to musíš stále racionálne vysvetľovať?

Alebo ľudia povedia: „Áno, chápem, v pohode.“

Radim [00:46:06]: Záleží na tom, akú má človek náladu, akú má... Predstav si, že pôjdeš do posilňovne a budeš mať cieľ napríklad vyrysovať si postavu, zmeniť postavu, schudnúť, proste vyzerať dobre, a príde za tebou človek, ktorý váži sto päťdesiat kíl, s šiškou v ruke. Bude to tréner, ktorý ťa má naučiť. Aká je podmienka toho, aby si ho počúval a aby si mu veril?

Jakub [00:46:40]: Preto sa mi páčilo, ako si hovoril o tom pocite, že vlastne až tak nezáleží na tom, čo hovoríš, ako to formuluješ, ale nakoniec sa veľmi riadim pocitom. Potom dokážeš vycítiť, či je to dobrý človek, či tie názory dávajú zmysel. Často vieš, čo chceš povedať, ale povieš niečo iné. Ten človek však musí cítiť, že to dáva zmysel. Má to veľký zmysel a viem si predstaviť oba scenáre – môže to byť dobrý tréner, kvalitný, môže to byť bývalý olympionik, ktorý teraz prechádza obdobím, keď sa vypracoval na 150 kíl, ale stále je to silovo nadaný človek, takže môže mať skvelé rady ohľadom vzpierania, pokojne. Ale chápem, čo tým myslíš.

Radim [00:47:13]: A presne tak to je. Teraz si predstavte, že to bude človek, ktorý má za sebou napríklad päť majstrov sveta, ktorých vychoval. Takže vlastne k tomuto človeku prídete a spoliehate sa na túto referenciu, nepozeráte sa na to, spoliehate sa na to, že mu jednoducho veríte, pretože za ním stoja výsledky. A teraz si predstavte, keby tento človek navyše bol stelesnením toho, ako chcete neskôr vyzerať vy sami, tak už vôbec nepochybujete, lebo viete, že to, čo robí, aj stelesňuje. Ale to nie je podmienka. Takže späť k tým číslam. Ja vlastne, keď sa na to tak pozriete, pri všetkých týchto alternatívnych formách, či už hovoríme o kineziológii, regresii, EFT alebo rôznych metódach energetickej psychológie, častým problémom je, že to robia ľudia, ktorí nemajú za sebou hmotu. Inými slovami, sú to ľudia, ktorí nikdy nemali hmotu, alebo pre nich nie je dôležitá. Patrí to teda do oblasti, ktorú často nazývame „ezo“, a hneď ako poviete „ezo“, automaticky to má negatívne konotácie.

Jakub [00:47:45]: Asi ako odborník na výživu. 

Radim [00:48:45]: Presne tak. Ale v momente, keď vám o týchto veciach začne rozprávať niekto, kto má za sebou výsledky, veríte mu úplne inak. Keď nechodí v batikovanom oblečení a nemá s tým nič spoločné. Tieto čísla sú dôležité. Rovnako ako to, že to musí byť v rovnováhe. Vždy hovorím, že sa pohybujem hlavne v prostredí ľudí, ktorí sa zameriavajú na hmotné veci, to znamená ľudí, ktorí sú výkonní – potrebujeme výsledky. A výkon je záležitosťou ľavej hemisféry. Ľavá hemisféra je racionálna. Takže ak sa pohybujete v tomto prostredí, musíte s týmito ľuďmi hovoriť týmto jazykom. Inými slovami, potrebujete uviesť deväť racionálnych argumentov a jeden „ezoterický“, inak to nepochopí. Ak budete hovoriť päťdesiat na päťdesiat a použijete nejakú „ezoterickú“ terminológiu, ten človek sa okamžite odpojí.

Spomínam si na to, keď som prednášal v manažérskych programoch zameraných na riadenie talentov. Nevysvetľujem, čo je potrebné, aby človek kráčal svojou cestou a dokázal byť v súlade so sebou samým. Keď som spomenul slovo „ezoterika“, videl som, ako sa manažéri okamžite odpojili. Stačilo toto slovo nahradiť slovom „spiritualita“ a ich oči sa otvorili. Spiritualita je niečo, čo sa spája s angličtinou a nevyvoláva negatívnu reakciu. Keď použijete termín „spiritualita“, vnímajú to inak, pretože to nie je spojené s batikou a korálikmi.

Ak chcem presvedčiť človeka zameraného na výkon, musím hovoriť racionálnym jazykom. Výkon je v prvom rade o racionálnom prístupe, ktorý zahŕňa techniku, zručnosti a správne načasovanie. V každom vrcholovom športe je však potrebná aj citlivosť a načasovanie. Práve táto kombinácia vedie k úspechu.

V podstate sa v tom momente stane to, že daná osoba obchádza svoj systém presvedčení. A to isté platí aj pre racionalitu. Ak chcem presvedčiť človeka orientovaného na výkon, aby niečomu uveril, musím s ním hovoriť racionálnym jazykom, pretože výkon je o racionalite. A keď sa pohybujeme vo vrcholovom športe, ten je primárne o racionalite, ktorá drží techniku a zručnosti. Ale v správnom momente je potrebné mať stále kontakt s tou citlivosťou. A práve to tvorí kombináciu úspechu. Znovu to berte ako môj pohľad, ku ktorému som dospel.

Michal [00:53:17]: Keď už si spomenul ten výkon, napadlo mi, že to môže byť výkon, ale zároveň aj nejaké riešenie problémov. Takže by som tých ľudí rozdelil na dva typy: jedni, ktorí jednoducho povedia „hele, je tu problém, idem ho vyriešiť, len neviem, ako náročné to bude, aké zložité a ako dlho to potrvá“, a potom sú tí druhí, ktorí vlastne tušia, že to majú vo svojich rukách. A potom sú tí druhí, ktorí hovoria, že to majú v génoch – z profesionálneho hľadiska to vidíme napríklad v genetike, ale stále platí: „OK, mám to v génoch, ale to ešte neznamená, že nemôžem absolvovať nejaký tréning s profesionálnymi cyklistami“. A potom sú tu tí ľudia, ktorí sa stále cítia ako obete, sťažujú sa a toto vychádza z podvedomia toho, čo sa im stalo. Lebo takýto človek nepríde a nepovie: „Hele, poďme niečo robiť, nemáš kontakt na niekoho, s kým by som to mohol prebrať?“ Vidí len problémy. Keď napríklad nadhodím, že by sa to dalo vyriešiť, odpoveď je väčšinou taká, že to nechcú. Dá sa to z tvojho pohľadu pochopiť? Čím to je a prečo toto rozdelenie vidíme všetci?

Radim [00:53:55]: Podľa mňa ide o nedostatok životnej energie. Z môjho pohľadu v podstate nikto nie je obeťou. Keď sa človek stavia do role obete, je to preto, že nemá kvalitnú energiu. Má pocit, že sa mu tie veci jednoducho dejú. Samozrejme, že sa mu to deje, lebo tak, ako to vníma, tak sa to aj deje. Ale v okamihu, keď človek začne byť zodpovedný a má odpovede, keď si uvedomí a má odpoveď na to, čo sa deje, stáva sa silnejším. A všetko závisí od toho, nakoľko je človek otvorený týmto veciam. Keď sa spýtaš ľudí, či veria v Boha, väčšina ti povie, že nie, že veria v niečo iné, vo vesmír, v nejaký zdroj, ale nie v Boha. A prečo? Pretože slovo „Boh“ má určitý podtón, okamžite si predstavia cirkev, kostoly a automaticky to vnímajú ako súčasť niečoho, čo je uzavreté, a tým sa sami uzatvárajú. Ale ak toto odstránime a prijmeme, že Boh je vlastne niečo, čo nás presahuje a udržuje nás v pokore, zistíme, že mám vo svojej moci len päťdesiat percent. Druhých päťdesiat percent tvorí okolie. A v okamihu, keď sa zameriam na to, čo mám vo svojej moci – svoju pozornosť, svoje vnútorné prostredie – to je všetko, čo môžem ovplyvniť.

Michal [00:57:01]: A teraz, keďže súperi sú v strese, rozhodcovia, ako sa na nich budú pozerať, sú vlastne v strese, zatiaľ čo toto je to, čo ma nabíja energiou.

Ako sa mu to vlastne stalo?

Radim [00:57:12]: Stalo sa tak, že pochopil, že jediné, čo môže ovplyvniť, je jeho vlastný prístup k sebe samému.

Michal [00:57:20]: Ten pohľad na tú vec.

Presne tak, jediné, čo máme pod kontrolou, je pozornosť. Lebo ty sa môžeš snažiť, ako chceš. Ak budem, povedzme, predajca a budem chcieť niečo predať, ty budeš samozrejme zákazník a ja si budem myslieť, že chceš kúpiť. Tak budem okolo teba tancovať, predvádzať sa, skákať po hlave, poskakovať na ušiach, ale rozhodnutie, či kúpiš, je na tebe. Ale v okamihu, keď bude mojím cieľom urobiť maximum toho, čo je v mojich očiach možné, podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia, nemôžem urobiť nič zle. Lebo ja môžem urobiť to najlepšie, čo v danom okamihu viem. A to, či to kúpiš alebo nekúpiš, to už je tvoje rozhodnutie, ale ja maximalizujem šance, že to urobíš. A keďže mojím cieľom je udržať si vlastný výkon na tejto úrovni a nie som závislý od výsledku, či si to kúpiš alebo nie, je to len otázka času, kedy začne rásť počet tých, ktorí si to kúpia. Lebo ja budem tým najlepším predajcom, ktorý to robí zo srdca, pretože jeho cieľom je neustále sa zlepšovať.

Michal [00:58:37]: Jasné, takže v podstate ide o prácu so stresom, tak by som to nazval. A to, čo hovoríš, mi dáva zmysel.

Jakub [00:58:43]: Skôr sa stane to, čomu veríš. Napadá mi veľa vecí. Záleží asi na tom, či bol ten súťažiaci už blízko k pódiu, alebo či bol úplne na tridsiatej pozícii. Potom súťaží sám so sebou. Keď si blízko, ten stres je väčší. Keď si predajca, ktorý veľa predával, a teraz si párkrát nepredal, tak ten stres je väčší. Takže by som povedal, že je úplne prirodzené, že sa každý chce zlepšovať, a to nie je nič prekvapujúce. Skôr bude zaujímavé, ako pracuješ s tým, aby si tých ľudí presvedčil, že majú byť takí naivní, že majú vlastne veriť. Áno, stretol som veľa športovcov, ktorých prednosťou nebola sila, rýchlosť, vytrvalosť ani presnosť. Boli bezstarostní a vďaka tomu mali extrémnu dôveru vo svoje schopnosti. Len vďaka tomu sa stali lepšími verziami samých seba. Pochopil som, že to je niečo, čomu sa venuješ, pretože v športe je to najvýraznejšie, je to najviac viditeľné.

Michal [00:59:46]: Tam to hlavne zmerajú.

Jakub [00:59:47]: Presne tak. Takže si myslím, že takých príbehov musíš mať strašne veľa. Vždy ma zaujímalo, ako si sa k tomu dostal. Podľa mňa si začínal ako športovec, ako tréner, a zistil si, že ti to kazí prácu hlava tých zverencov. Dalo by sa povedať, že si prišiel na to, že nejde len o rýchlosť, silu, presnosť a tak ďalej, ale že musíš pracovať s niečím, čo ty nazývaš vlastne „ezoterikou“. A pritom to má úplne rovnaké princípy, ktoré dokážeš opísať. Len hľadáš ten správny jazyk, ako to opísať. Niekomu rezonuje kvantová mechanika, inému zase jednoduchá analógia a tak ďalej. A ty si v tom dobrý, že to vieš prispôsobiť konkrétnemu človeku. Druhá vec je, že máš nejako naladenú anténu, ako si hovoril. Už ťa vyhľadávajú ľudia, ktorí ťa počúvajú.

Radim [01:00:36]: Popisuješ to veľmi zaujímavo, súhlasím s tým. Mal som obrovské šťastie, že som ten vrchol v športe zažil vlastne veľmi skoro. Mal som dvadsaťpäť, keď som tri roky jazdil so svetovou legendou. Takže keď mala Martina Hingisová dvadsaťšesť a povedala, že nevie, či bude pokračovať ďalej, už nemala dôvod, tak som vlastne zistil, že už nemám kam ísť.

Jakub [01:01:14]: Mal si dvadsaťšesť rokov a bol si tenisový tréner?

Radim [01:01:18]: Áno, bol som tenisový tréner, tri roky som pracoval s Martinou Hingisovou. V podstate som začínal, keď bola piata na svete.

Jakub [01:01:25]: To bola ona na čele?

Radim [01:01:27]: V deväťdesiatych rokoch bola na vrchole. Mala obrovské charizma. Keď bola na nejakej sponzorskej párty, vzala mikrofón a všetci sa smiali. Bola veľmi prirodzená. V roku 2006 bola najvyhľadávanejšou osobnosťou na Googli. Tá pozornosť bola ohromná. A ja, vo veku dvadsaťšesť rokov, som to nezvládal. Na druhej strane som však videl, ako tvrdo trénuje. Zahrala si proti hráčke, ktorú v prvom kole porazila 6:1.

Jakub [01:04:31]: Takže si chcel pochopiť, prečo jej to raz ide a druhý deň vôbec?

Radim [01:04:36]: To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som s tým prestal. Zažil som to aj na vlastnej koži – horúčky, stres.

Jakub [01:04:46]: A pomohol ti nejaký mentor?

Radim [01:04:49]: Áno, stretol som mentora, ktorý mi ukázal, čo to znamená trafiť klinec po hlavičke.

Jakub [01:05:02]: Koľko mal ten mentor rokov?

Radim [01:05:04]: Bol o osemnásť rokov starší ako ja. Bol to teda skúsený chlapík a vlastne to bol on, kto ma do týchto vecí zasvätil, a viac-menej sme potom spolupracovali dlhší čas. Ale viac-menej som to tam už začal prenášať do obchodnej roviny a k tomu sa pridala kineziológia, konštelácie, čo vám dáva oveľa širší kontext. Keď zistíte, že máte metódy, pomocou ktorých môžete očistiť svoj život, akoby začať odznova, a potom máte metódy, ako očistiť celé generácie. Čo to vlastne znamená „očistiť“? Pretože som počul veľa názorov: „Sústreď sa na prítomnosť, neťahaj minulosť, alebo sa nezaoberaj minulosťou“ a tak ďalej. No, áno, ale predstavte si to takto, ako to vidím ja. Predstavte si, že životná energia, ten kanál, prechádza cez generáciu matky, generáciu otca. Teraz sme vlastne počatí, teraz máme detstvo, dospievanie, dospelosť, máme nejakú prítomnosť a máme budúcnosť. A zakaždým, keď niečo zablokujeme, povedzme nevyriešenú minulosť, tak...

Tu vlastne môžeš, ak o tom nevieš...

Radim [01:06:18]: No jasné, ale keď sa stane niečo také, čo som tu naznačil na tom triviálnom príklade s tým psom, tak sa stane napríklad to, že je to vlastne ako keby ste vzali to koryto rieky a hodili do neho veľký balvan. No, tá rieka bude ďalej tiecť, ale ten balvan tam už je. A vlastne to čistenie týchto vecí je ako keby ste tie balvany odhadzovali. Čo sa stane, keď začnete čistiť koryto? Nuž, začne prúdiť viac energie. A keď máte viac energie, automaticky máte viac sily na...

Jakub [01:06:48]: Budúcnosť príde rýchlejšie, než sa stihne voda vytekať. Neblázni, hneď hádžeš tie kamene!

Radim [01:06:52]: Ale vy ste v tom prúde, idete ďalej.

Jakub [01:06:53]: Jojojo.

Radim [01:06:54]: A tu sa dostávame k veľmi zaujímavému tématu, ktoré je zároveň veľmi kontroverzné, pretože v dnešnej dobe, keď máme toľko technosféry, elektrosmogu a všetkých týchto vecí, ktorými sa vy, chlapci, zaoberáte, a hlavne toho stresu, ega a presvedčení, to ľudí strašne vyčerpáva. Človek, ktorý v dnešnej dobe na sebe nepracuje, to bude mať sakra ťažké. Naozaj ťažké, lebo keď si to vezmeme, kedysi to trvalo desať, dvadsať, tridsať rokov, kým sa vytvoril nejaký problém, ako napríklad rakovina. Dnes to môže byť za päť, dva roky. Takže keď sa niečo začne na úrovni mentálneho „plynu“ a vy to nevyriešite, znamená to, že máte zle nasmerovanú pozornosť, uvažujete negatívne. To sa presúva na úroveň tekutiny, čo je vlastne podvedomie. Leží to tam roky, ovplyvňuje nás to, ale len ak to tak vnímame. Zase, vytrhnuté z kontextu. No, ale je tu ešte jedna rovina – rovina hmoty, čiže rovina tela. A keď sa to presunie na rovinu tela, nazýva sa to psychosomatika. A ak s tým človek chce niečo robiť, potrebuje ten spätný chod. Vlastne si potrebuje tieto veci vyčistiť, aby si ich uvedomil a dostal ich na vedomú rovinu.

Jakub [01:08:32]: Úloha je jasná, to je nesporné, ak to niekto spochybňuje, nech si doplní vzdelanie, to je jasné. Mňa skôr zaujalo to, čo si hovoril, že to nesúvisí s tvojím detstvom. To znamená, že sa to nestalo v tvojom živote, stalo sa to tvojej babičke a teba to ovplyvňuje. No a toto je zaujímavé, lebo práve tam hľadám tie súvislosti. To by už bolo mimo tvojej kontroly a to je naozaj zaujímavé, lebo si asi spomínaš na rôzne veci z detstva, alebo ti to ešte povedia rodičia. A naozaj to potvrdzujem aj sám, že potom sa často na niečo opýtaš prvýkrát vo štyridsiatke a povieš si: „Áno, jasné, to dáva zmysel,“ a povieš si: „Fajn, tak to ideme napraviť,“ vyzerá to, ako keby si mal štyri roky a zároveň štyridsať. Ale stále je to niečo, čo máš, čo sa dá asi vyriešiť. Spomenul si však, že v skutočnosti je to možno ešte komplikovanejšie. Máš nejaký prípad, ktorý si riešil v praxi?

Radim [01:09:26]: Tu sa dostávame k téme rodinných konštelácií, pretože ide vlastne o metódu, ktorá tu existuje už niekoľko desiatok rokov. Ale samozrejme patrí do tej „vyššej kategórie“, je to jednoducho alternatíva. Dnes má s ňou veľa ľudí skúsenosti, takže dnes je to...

Michal [01:09:43]: Nie je to prvýkrát, je to šialené, a človek nad tým akosi nerozmýšľa.

Jakub [01:09:49]: To sa nedá, to si nevymyslíš, ale ty s tým máš dobré skúsenosti.

Radim [01:09:51]: Ako praktické výsledky. Tak ja s tým mám skúsenosti, pracujem s tým, samozrejme. Tak ako všetko začína, tak najprv začnete pracovať na sebe samom.

Jakub [01:10:00]: Zaujmú ťa výsledky, tak to vyskúšaš a zistíš, že ich máš tiež. Vieš nám to nejako opísať, máš na to nejakú hypotézu?

Radim [01:10:07]: No, je to... Budem hovoriť zo svojej praxe, áno. To znamená, tak ako to chápem ja. Opäť, nech si každý vyberie, či tomu uverí, alebo nie. V každom prípade mám dnes za sebou už, povedzme, osem rokov intenzívnej práce nielen na sebe tu, ale hlavne, samozrejme, s klientmi. Ale teraz by človek pochopil ten princíp, o čo vlastne ide. Všetko začína tým, že keď sa povie slovo energia, človek sa neuzavrie. Áno. V momente, keď je človek v tomto smere otvorený, potom sa dá o týchto veciach hovoriť. To znamená, že to je základ. Ak sa nečuduje, ak sa nechce čudovať. Takže ak sa o tom budeme baviť, samozrejme sa na to môžeme pozrieť. A to je zase moja hypotéza, že náš život má akýsi nad rámec, ktorý môžeme posunúť úplne do tej duchovnej roviny. To znamená, že sú tu nejaké témy, nejaká duša. A potom sú tu témy, ktoré sa už veľmi týkajú tela, nášho fyzického tela a nášho prežívania vlastného života. Čo je vlastne počatie, ďalej... a to sú tie veci, ktoré sme tu riešili napríklad s tým psom a tak ďalej. To znamená, že zakaždým, keď prežijeme nejakú traumu, či už je to rozvod rodičov alebo nejaký ťažký úraz či nehoda alebo podobne, tak na tejto úrovni, ak s tým aktívne nepracujeme, sa to ukladá. Áno. Ale potom sú samozrejme veci, a to je to, na čo sa pýtaš ty, že tu existuje tretia rovina, a to je, že tieto veci geneticky zdedíme v našej genetickej výbave, a tomu sa hovorí epigenetika. A teraz ide o to, že ak opäť vezmeme do úvahy, že kanál našej energie sa skladá, prechádza cez nejakú duchovnú rovinu, ale zároveň ide aj zozadu. To znamená z nášho rodu. Máme teda otca, matku, jeho rod za nami vpravo, jeho rod vľavo, rod matky. A samozrejme, ten rod má nejakú svoju záťaž. Rodovú, ako sa tomu hovorí. To znamená, predstav si, že sa napríklad stane, že neviem, pred dvoma, troma generáciami, napríklad pradedovi sa tam niečo stane, napríklad...

Jakub [01:12:31]: Spadol z koňa …

Radim [01:12:32]: Napríklad môj pradedo skončil v koncentračnom tábore. Tam, áno, takže sa pustíme do naozaj ťažkej témy, áno. A teraz si samozrejme predstavte, čo to všetko znamená, aké to má dopady na tú rodinu, aké extrémne zaťaženie to so sebou prináša. Čo sa tam vlastne musí všetko stať? Len si to racionálne predstavte, že proste, ako keby, vypukne vojna a gestapo si proste príde po vás a odvedie vám manžela. Áno, čo sa stalo mojej praprababičke, áno, pretože niekde vylepoval plagáty a bol v odboji … 

Jakub [01:13:07]: Majú už deti?

Radim [01:13:08]: Už mali deti, áno, už mali deti, vrátane dedka... a v podstate teraz v tej rodine jednoducho vznikne trauma... A samozrejme to začne nejako poznačovať tie generácie. To znamená tie generácie, ku ktorým konkrétne môj dedko začne nejako pristupovať. Áno, napríklad sa jednoducho začne báť, aby sa mu nestalo to isté a tak ďalej a tak ďalej. Je to veľká záťaž, obrovská, ako... No, proste nechcem zachádzať do detailov, ale proste...

Michal [01:13:43]: To si viem predstaviť, ako sa asi musí cítiť.

Radim [01:13:45]: No, a teraz si predstavte, že je to proste takto. Teraz sme tu hovorili o psovi. Tu sme však na úplne inej úrovni. A teraz si predstavte, že sa jednoducho vytvára nejaké presvedčenie, vzniká v podstate akési trauma, rodinné trauma, ktoré sa potom ďalej dedí.

Michal [01:14:03]: Pretože to začalo u dedka a potom to pokračuje ďalej...

Jakub [01:14:05]: Na akej úrovni je to podľa teba?

Radim [01:14:10]: Podvedomie, samozrejme. A napríklad často počúvam od klientov, …

Jakub [01:14:19]: Zaujalo ma to, lebo ja o tom niečo ako... Dávalo mi to zmysel, pozri aj Vojta Nezdara, ktorého sme... Ale vlastne nie, my sme tu mali Honzu Šimánka. Ale je nám to blízke a teraz je moja otázka... Keby som čisto náhodou hypoteticky vymazal pamäť pradedovi, vrátil ho do obehu, myslíš si, že bude tú informáciu odovzdávať až cez teba, alebo že tam musí byť to, že s tým traumatom ďalej pracuje na vedomej úrovni a vlastne ťa učí? Vtláča ti to do pamäti? Určite vlastne... Akoby... Rozumieš mi? Či je to skutočne ovplyvnené na genetickej úrovni, že tú informáciu máš zakódovanú v DNA, alebo či ide o zapamätávanie, odovzdávanie nejakých memov prostredníctvom správania tej rodiny. Lebo toho psa si viem predstaviť, ale vôbec to nezľahčujem. Podľa mňa je to pre toho človeka na emocionálnej úrovni úplne to isté. Rozumieš mi? Lebo... Je to zmena, asi ide o zmenu génov, alebo či je to zmena správania, pretože práve tá mama v zhone, a nie je to kynológ ani kineziológ, ti už nevysvetlila, čo máš robiť ďalej. A nevysvetlil to ani ten pradedo. Takže tam je nejaká trauma, ktorá nebola spracovaná, a teraz to máš v génoch? Alebo je to len niečo, čo si myslíš?

Radim [01:15:42]: A tu sa dostávame presne k tej oblasti, ku ktorej sa teraz postupne dostávame. Napríklad to, ako to funguje v tých bunkách a mitochondriách, akú majú pamäť a tak ďalej – v tom sa vy vyznáte lepšie. Ale z môjho pohľadu je to vlastne oblasť, ktorá sa nazýva epigenetika. V alternatívnejšej sfére ju reprezentuje napríklad jeden populárny americký... samozrejme, patrí sem, povedzme, do tej alternatívnej sféry Bruce Lipton, ktorý je bývalý genetik. 

A on to vlastne na tých príkladoch krásne ukazuje, čo sa stane, keď vezmete Petriho misku a vložíte do nej kmeňovú bunku a viac-menej k nej pridáte nejakú bunku, ktorá už má svoje zameranie, … Ako sa vlastne tá kmeňová bunka začne na ňu viazať. Dnes už existujú rôzne terapie, pri ktorých sa injekčne podávajú menované bunky, ktoré si nájdu svoju cestu a tak ďalej. To znamená, že ja sa na to pozerám takto. Keď sa na to pozriem z pohľadu napríklad športového trénera, tak som mal napríklad... 

Prišiel za mnou šestnásťročný chlapec s rodičmi. Jeho otec je hokejista z extraligy, mama volejbalistka z extraligy. Áno, a teraz... A mladý, samozrejme, tiež sa mu darí. Keď sa pozrieme napríklad na dcéry Kordovej, však? Alebo sa pozrime na Ester Ledeckú... V momente, keď máte ten predpoklad, že tam je tá mentálna predispozícia, že to majú tí ľudia v génoch, ak to tak môžeme povedať, tak vlastne existuje veľká pravdepodobnosť, že to dieťa to potom automaticky bude mať ľahšie pri osvojovaní si tých návykov. Ak sa vyjadrujem zrozumiteľne.

Michal [01:17:30]: Vlastne je normálne byť dobrý.

Radim [01:17:32]: Pre nich je normálne napríklad to, a v prvom rade, pre nich je normálne napríklad to, že cez víkend sa trénuje a neodpočíva sa.

Jakub [01:17:38]: Ale nejde o to, že má väčšiu silu alebo väčšiu rýchlosť. Nevidel som genetiku, ale aj ja som si myslel, že ide o mentálne presvedčenie, že je to v poriadku. Víťazi sú...

Radim [01:17:50]: Hranice nášho sveta.

Michal [01:17:53]: Jasné, že môže mať tú genetiku, a práve tento, ten, ktorého predchodcovia v tej rodine boli všetci dobrí, tak on o tom vie a má to.

Radim [01:18:01]: Aj tak prehráva, to je normálne. Pre neho je to normálne.

Michal [01:18:03]: Vyhrať je normálne, zatiaľ čo pre niekoho iného je to napríklad...

Radim [01:18:08]: Áno, pre neho je to normálne, pretože proste...

Jakub [01:18:11]: Myslí si, že je možné to prekonať v priebehu jedného života. To znamená, že pre teba to nie je normálne, ale prostredníctvom tvojej terapie ma presvedčíš, že to...

Radim [01:18:20]: Je to normálne. A tú preprogramáciu by som asi nazval „moja terapia“. Ale myslím si, že prostredníctvom vedomej, intenzívnej práce na sebe, ktorá je zakotvená, to znamená, že si ten človek uvedomuje, že ten život musí prežiť a nie že tu len bude... Mnoho ľudí si z toho robí životný štýl: niečo mi nejde, idem na konštelácie; niečo mi nejde, idem na kineziológiu a tak ďalej, proste automaticky je to už tá úloha: „Idem si to nejako napraviť.“ A tí ľudia ten život nežijú, ale prežívajú ho, robia si z toho životný štýl. Poznám taký príklad od kolegu Pavla Pumprlyho, ktorý hovorí: „Hele, mám kamarátku, ktorá mi hovorí: ‚Pavel, čo mám robiť? Robím toto, otužujem sa, športujem, jem doplnky stravy, čítam knihy, cvičím jógu, dýcham, proste všetko možné. Čo ešte mám robiť, aby som sa zlepšila?‘“ A on jej odpovedá: „A skúsila si nerobiť nič?“ „To nemôžem, to nejde, musím stále niečo robiť.“ Tak sa dostávame k tomu, že ten stres je úplne niekde inde. A sme zase pri rovnováhe, pretože ten život za nás nikto neprežije. Takže ak sa na tom dá pracovať, je v prvom rade dôležité, aby človek cítil, že ten život aj žije a že je autentický.

Michal [01:19:53]: Mám pocit, že keď človek veľa pracuje, a povedzme na začiatku, keď sme rozbiehali Trém alebo sme stále viac-menej na začiatku, tak to bolo asi stresujúcejšie ako teraz pred pár rokmi. Čím viac som sa do toho vrážal, tým viac som sa v tom točil a hlava bola pod oveľa väčším stresom, než keď si poviem: „Hele, kašlem na to, idem na týždeň do hôr a všetko vypnem.“ Či je to ten princíp, že potrebujem odstup, aby som sa na to mohol v pokoji pozrieť z širšej perspektívy než len... nechodia mi financie, ako to...

Jakub [01:20:28]: Mohli by sme o tom rozprávať, ak je to vaša terapia, tak klobúk dole, lebo je v tom absolútny majster!

Radim [01:20:33]: Tu sa dostávame k tej krásnej vete – že sval rastie, keď odpočíva, nie keď cvičí, však? Takže to je vlastne to, čo si veľa ľudí myslí, že do toho pôjdu naplno, ale až keď ustúpia, až keď uvoľnia ten tlak, až vtedy sa to naozaj prejaví. Práve včera som sedel s jedným človekom, volá sa Karel, a rozprával mi príbeh o tom, že sú takí objavitelia, alebo proste nejaký chlapík, veľký dobrodruh, ktorý predá všetky svoje veci, odíde do Amazónie a tam ide hľadať poklad alebo niečo podobné. Zaplatia domorodcom, aby ich viedli, idú a idú, a zrazu po štrnástich dňoch si sadnú a povedia: „My nikam nejdeme.“ On sa spýta: „Ako to? Veď vám zaplatím.“ Oni odpovedajú: „My nepôjdeme, išli sme tak rýchlo, že naše duše zostali pozadu, takže musíme počkať, kým nás dobehnú.“ Tá jemnohmotná stránka veci musí byť v súlade. 

Michal [01:21:55]: Poďme sa možno venovať tomu, ako stále spomíname ten stres, a poďme to brať veľmi prakticky. Nedávno som sa pozeral na našu webovú stránku, máme tam kvíz, napríklad o vitamíne D3K2 alebo vitamíne D. Logika je celkom prepracovaná, vychádzajú nám podobné čísla ako z laboratórnych meraní. Vyplníte napríklad osemdesiat otázok a my vypočítame hladinu vitamínu D podľa Jakubových výpočtov. 

A otázky týkajúce sa stresu a úzkosti – veľa ľudí nám píše, že áno, že patria do tejto kategórie. Ako môžem na sebe pracovať? Nedávno sme sa bavili o tých úplne zložitých rodinných záležitostiach, ale najprv to, čo vieme všetci: čítam knihy, idem si zabehať, do prírody, upravím si stravu a tak ďalej. To je niečo, čo môžem pomerne ľahko ovplyvniť, nie je to asi žiadna veda. Potom je tu úroveň podvedomia – čo môžem robiť, ako na sebe pracovať, aby som to zvládol?

Radim [01:23:20]: Vrátim sa úplne na začiatok, k tomu záchvatu. Priznám sa, že aj ja som zažil záchvat. Bolo to v roku 2019, tesne pred covidom. S manželkou sme sa v roku 2020 sťahovali, ale v roku 2019 sme ešte bývali v paneláku na sídlisku. Dovtedy mi vôbec nenapadlo, ako si niekto na sídlisku môže zavolať sanitku. Hovoril som si, aká to musí byť odvaha, keď pred všetkými ľuďmi príde auto s majákom a naloží vás tam…

Jakub [01:24:16]: To si si to asi vymyslel sám, čo?

Radim [01:24:18]: No, teraz si asi spomínam, ako mi niekto vysvetľoval, čo je to panická ataka, a ja som si hovoril, čo to môže byť, tak som sa to snažil domyslieť. A teraz to prišlo... Bol som poriadne nachladnutý, možno som mal dokonca už aj covid, áno, ale naozaj poriadne nachladnutý. Bolo to také, že máte úplne opuchnutý hrtan, proste sa vám ťažšie dýcha. Bol ešte večer, manželka a syn už spali, bolo asi pol jedenástej. A z ničoho nič – už som mal upchatý nos – som začal mať strašnú chuť na sladké. Bolo to ako hyperglykémia alebo niečo také. Začal som mať úplne šialenú chuť na sladké. Vbehol som do komory, našiel som banán v čokoláde a začal som ho jesť. Po troch sústach som mal plné ústa, začal som prehĺtať a zrazu to nešlo, zostalo mi to v krku. Prehltol som, ale išlo to ťažšie. Zrazu mi tam začali behať myšlienky. Začal som sa stresovať. Hovoril som si: „Teraz sa so mnou niečo stane, manželka ani nebude vedieť, že tu umieram.“ Začal som sa desiť z možných vecí, ktoré sa môžu stať. Išiel som zobudiť ženu a povedal som jej: „Hele, niečo sa so mnou deje, neviem čo.“ Žena sa na mňa pozrela a povedala: „Ježiš, nemáš infarkt?“ A ja som nevedel, točila sa mi hlava … 

Radim [01:26:13]: Skončilo to tak, že tá žena jednoducho povedala: „Mám ti zavolať sanitku?“ A ja: „Áno, áno, áno.“ No, nakoniec mi ju zavolala, našťastie, zaparkovali o kúsok ďalej, ale prišli dvaja mladí chlapci. A teraz mi to začali natáčať aj na KGA, proste niečo, a ja hovorím: „Mne sa to samozrejme už uvoľnilo.“ A oni: „No nič, musíme vás odviezť.“ Tak ma odviezli. Takže som išiel v tej sanitke a teraz som prišiel do tej nemocnice, tam ma vyšetrili, samozrejme mi vôbec nič nenašli, bol som úplne zdravý, okrem toho, že som mal nachladnutie. A tá lekárka, ktorú som tam zobudil, ma ešte takmer pokarhala, že prečo ju vlastne budím. No, tak som o tretej ráno prišiel taxíkom domov s tým, že som vlastne prvýkrát zažil panickú ataku a pochopil som, čo to je.

A preto ma to vtedy začalo zaujímať. A ja som vlastne povedal: „Hele, mám s tým skúsenosť, už tomu rozumiem.“ Ešte párkrát sa mi to potom stalo, ale už som mal osvojený nejaký postup, čo s tým robiť, lebo keď tomu rozumiete a jednoducho viete, čo sa s vami deje, tak vlastne... A odtiaľ sa cez malú odbočku dostávam k tvojej otázke, na ktorú je univerzálna odpoveď: čo robiť s podvedomím.

Ak tejto téme rozumiete, máte odpovede a chápete ju, zistíte, že v skutočnosti ste v kontakte so svojím podvedomím prostredníctvom pocitov. Nemám na mysli pocity typu „dobré, zlé, nechaj ma na pokoji“. Mám na mysli pocity ako duševné stavy, inými slovami: ako sa teraz cítite, chlapci?

Jakub [01:27:45]: Pohoda, čierny kašeľ.

Radim [01:27:48]: Takže teraz, ale pre deväťdesiat percent ľudí je odpoveď jednoducho: „Áno, som v pohode.“ A tým končíme s tým popisom, s tým popisom. Áno, ale to, že sa teraz napríklad cítiš, zaujíma ťa, čo hovorím. Že sa cítiš zainteresovaný?

Michal [01:28:00]: Nenudíš sa.

Radim [01:28:01]: Áno, ak máš záujem a si ochotný počúvať. Cítiš sa napríklad zvedavý? Cítiš sa napríklad zaujatý? Cítiš sa napríklad motivovaný? Áno, tých pocitov je veľa: prehliadaný, ocenený, hrdý, urazený. Áno, v podstate tie pocity, ktoré s tým súvisia, sú pocity, ktoré si uvedomíme hneď, napríklad že som nahnevaný.

Jakub [01:28:26]: A aké si mal pocity z toho banánika? Výčitky svedomia …

Radim [01:28:30]: V tej chvíli, keď som sa dusil, som sa cítil akoby ohrozený. Áno, cítil som sa v nebezpečenstve. 

Jakub [01:28:35]: Ale nestalo sa to … 

Radim [01:28:36]:  Nestalo sa to, ale ja som sa tak cítil, hoci som si to v tej chvíli, samozrejme, neuvedomoval.

Michal [01:28:41]: Takže sa odpojí neokortex... 

Radim [01:28:42]: V tej chvíli som si to neuvedomil.

Jakub [01:28:43]: Takže keby tam bol niekto veľmi skúsený a povedal napríklad: „Prosím ťa...“

Radim [01:28:47]: Tak mi povedz.

Jakub [01:28:47]: Napríklad banániky, a ty by si to povedal, nevysvetľuj mi, ako sa cítim, hovorím ti, že sa dusím. 

Radim [01:28:54]: Keby tam bol niekto skúsený, asi by mi povedal: „Hele, dýchaj, jasné.“

Jakub [01:28:59]: Keby som tam bol ja, povedal by som: „Hele, neruš ma pri jedle tým tvojím dýchaním.“

Radim [01:29:05]: Ale teraz sa vrátim k tomu, čo som hovoril, to znamená, v okamihu, keď sme naladení na seba a dokážeme si uvedomiť, aké máme pocity. A pocity majú rôzne vrstvy, pretože ak sa napríklad cítim nahnevaný, na podvedomej úrovni to môže znamenať, že sa cítim nerespektovaný, prehliadaný alebo o niečo ochudobnený. Alebo napríklad na úrovni tela to môže znamenať, že sa cítim nemilovaný, alebo v nebezpečenstve, v neistote. Proste, áno, teraz už hovorím odborným jazykom, ale viac-menej tieto pocity majú určitú vrstvu, určitú hĺbku.

A v okamihu, keď dokážem rozlúštiť ten pocit – ten skutočný pocit, ktorý zatiaľ pretrváva, že nás niečo nahnevá, dobre, tak som nahnevaný – každý z nás dokáže rozoznať, že je nahnevaný. A z toho vyplýva nejaká emócia. Ale v okamihu, keď ten pocit rozložím a zistím, že som napríklad nahnevaný, lebo sa cítim podvedený, lebo niekto napríklad nedodržal niečo, na čom sme sa dohodli, v tom okamihu sa už dostávam k jadru veci, prečo vo mne tá emócia vzniká a čo sa so mnou deje.

A v tej chvíli, keď už mám ten pocit, ten pocit – ak tomu rozumiete, viete, že pocit je energetické pole. Inými slovami, keď napríklad pociťujem strach, vlastne sa dostávam do poľa, do kvantového poľa strachu.

Inými slovami, ak tu začneme riešiť nejaké veci, viete, tá scéna z filmu Pupendo, ako tam začnú riešiť, ako ten Míla Břečka a ten Jarda Dušek tam rozprávajú, čo všetko sa môže stať... a tá Holubová hovorí: „Sme tu, ešte sa nič nestalo, a už sme všetci vystrašení.“

To je presne ono – začnete rozprávať o tom, čo všetko sa môže stať, a vznikne energetické pole strachu. A my všetci začneme mať strach.

Keď Putin vlastne napadol Ukrajinu, pamätám si, že som prišiel do reštaurácie, kde všetci mlčali, všetci, a jednoducho tam vládla taká ťažká atmosféra strachu. To je, prosím vás, energetické pole. A ak s tým chcete niečo urobiť, musíte vedieť zvýšiť kvalitu svojej energie, aby ste sa z tohto poľa dostali napríklad k pocitu odvahy, hrdosti … 

Jakub [01:31:16]: Napadajú ma dve veci, aby sme zostali bližšie k mojej oblasti, čo si viem predstaviť. Sú ľudia s dysfágiou, poruchami prehĺtania, ktorí trpia takými záchvatmi paniky. Predstav si, že jedávaš a zakaždým si myslíš, že sa zadusíš. A to sa naozaj deje. Podstúpiš všetky vyšetrenia a zistíš, že tam nie sú žiadne štrukturálne ani funkčné zmeny, čo znamená, že sa to nemôže diať. Ale ten tvoj pocit, keď sa to deje...

To je jedna z možností. Ak ti napadá, ako s tým pracovať, pretože ti v tomto prípade žiadna konvenčná medicína ani lieky nepomôžu.

A druhá vec, ktorá mi napadá, sú ľudia, ktorí to kompenzujú nejakým správaním. To znamená, že keď príde nejaká stresová situácia, dochádza k atypickému záchvatovému prejedaniu sa alebo naopak k zvracaniu a podobne. A ten človek si tiež racionálne uvedomuje, že to nie je dobré, napriek tomu si s tým nevie poradiť. Možno tu nemáme rady, ktoré by sme mohli priamo vo videu uviesť, ale napadá ťa, ako by si týchto ľudí nasmeroval a pomohol im? Lebo minulý rok boli často zúfalí, navštívili všetko možné a vlastne to riešia, nemajú riešenie a v rodine si s tým možno nevedia poradiť.

Radim [01:32:27]: Zase z môjho pohľadu je potrebné to riešiť cez toto energetické pole. Lebo ak to prijmem a stotožním sa s myšlienkou, že ide o energetické pole, pretože mám k tomu určité informácie a tak ďalej, tak vlastne cieľ je jasný: dostať sa z poľa s nízkymi vibráciami do poľa s vyššími vibráciami.

Ak tomu správne rozumiem, tieto veci sa nedejú náhodou, pretože existuje nejaká genetická predispozícia, alebo je tam jednoducho nejaká predchádzajúca trauma, o ktorej neviem, či pochádza z môjho života, alebo je to jednoducho z života mojej rodiny, alebo z minulého života – teraz samozrejme môžeme ísť tak ďaleko, kam nás zavedie naše uvažovanie.

Tak čo vlastne človek robí, keď mu niečo nerobí dobre? Automaticky to potlačí, povie nie.

Áno, mám takú analógiu, ktorá mi dáva veľký zmysel. Ste športovci, zažili ste už nespočetné množstvo športových masáží, čo je logické, nie? Čo sa stane, ak som súťažiaci, napríklad ten hokejista, a hrám play-off, a v podstate som vystavený takej záťaži, a idem na masáž, a ten masér mi tam za tým svalom zistí, že som dostal ranu od Koňára alebo pukom alebo niečím, čo musí s tým svalom urobiť...

Michal [01:33:52]: Uvoľniť sa.

Radim [01:33:52]: Uvoľniť, premasírovať, bolí to ako čert, ako čert. Ale vy, ako tí športovci, poviete: „Nie, nedotýkajme sa toho, to bolí.“

Jakub [01:34:04]: Nie, väčšinou nie.

Radim [01:34:05]: Poviete mu: „No tak, daj mi to, lebo za dva dni chcem byť zase fit.“ Pretože racionálne chápete, čo sa deje, že tá masáž jednoducho potrebuje prísun živín, proste bla bla, chápete, čo sa tam mechanicky deje. A tým pádom tá masáž pre vás vlastne dáva zmysel – taký zmysel, že tú bolesť podstúpite. A ako sa hovorí, najhoršia bolesť je tá, ktorá nemá zmysel. To znamená, že v okamihu, keď mi bolesť dáva zmysel, tak ju znášam.

Keď sa do toho pustíme, tak nepríjemný pocit, strach, úzkosť, smútok a hanba, jednoducho hanba, vina – to sú pocity, ktoré spôsobujú bolesť. Ale nie na fyzickej úrovni hmoty, ale na emocionálnej úrovni, to znamená na úrovni tekutiny. Lenže ľudia, pretože tomu nerozumejú, považujú to za niečo zlé.

Inými slovami, tá situácia, ktorá príde, a keď sa vo vás prebudí ten pocit, tak vás masíruje – to je ten masér. Lenže pretože cítite bolesť a nechcete to, namiesto toho, aby ste mu povedali „Poď do mňa“, poviete mu „Nie, na to sa ma nedotýkaj.“ Tam začína ten problém.

Takže sa mi začne niečo diať, a to je tá panická ataka, ktorá sa začala. Niečo mi začne búšiť a v tej chvíli nechcem, aby sa mi to dialo. A tým jednoducho začnem ťahať za ten kratší koniec.

Musím tento princíp obrátiť, naopak musím chcieť, aby sa mi to dialo ešte viac. Tým vlastne otvorím túto oblasť a to, čo tam je, tú energiu, ktorá je tam ukrytá, pozvem do svojho života.

Inými slovami, teraz to poviem trochu tak, že to bude znieť hlúpo, ale mám pocit, že s tým musím začať.

Jakub [01:35:56]: Myslel som, že si pridáš tie banániky, a tak do mňa, druhý, tretí, … 

Radim [01:36:00]: No tak zase sem a tam …

Ale v podstate si predstavte, že sa objaví iracionálny pocit. Ja som to už vyskúšal, od lekára viem, že proste neumieram, viem, že sa mi vlastne nič nedeje – to ste vedeli racionálne. Ale emocionálne to cítim naopak. Aby som s tým mohol aj ja niečo urobiť, potrebujem tú emóciu začať obracať a potrebujem ju chcieť, potrebujem si z toho urobiť pevnú pôdu pod nohami.

Jakub [01:36:25]: Zvládne to ten človek sám, myslíš si, že to zvládne?

Michal [01:36:29]: Tu ide o ten strach, a vlastne ide len o to, ako som na to prišiel, že to vlastne spôsobuje amygdala, však, ktorá vlastne vysiela signál „umiera, umiera“, a ja jej vlastne len „takto“, ako hovoril Radim, „poď do mňa, poď do mňa,“ tak ju preprogramujem, že je to síce nepríjemné, ale nie je to nebezpečné. A v tom momente už tá amygdala nebude vysielať ten signál „umiera“.

Radim [01:36:56]: Stane sa to pre vás niečím prirodzeným. Inými slovami – ja som mal napríklad nedávno taký prípad. Raz som mal – pracujem s jedným manažérom, bývalým hokejistom, obrancom, tiež z extraligy. Povedal mi: „Radim, ako mám viac-menej zvládnuť to, že to chápem, rozumiem tomu, všetko mi dáva zmysel, ale keď sa dostanem do situácie, nie som v tej chvíli prítomný, lebo si to nedokážem uvedomiť?“ Povedal som mu: „Honza, ty si hral hokej?“ „Áno, áno, tri roky v extralige, obranca.“ Poviem mu: „Keď si išiel po puku, ktorý sa odrazil pri mantineli, je logické, že dostaneš ranu do tela.“ „Áno, bál som sa?“ „Nie, nebál som sa, lebo by som to nemohol hrať.“ Takže keď prijmeš, že k odohraniu puku patrí aj to, že dostaneš ranu do tela, pripravíš sa, zosilníš sa a si na to pripravený. Prestaneš bojovať s tou bolesťou a sústredíš sa na puk. Bolesť berieš ako normálnu vec. Dnes ľudia nechápu, že záchvaty paniky sú prejavom toho, ako energeticky nezvládame otváranie tém. Táto doba je náročnejšia, intenzívnejšia, rýchlejšia. Otvárajú sa veci, ktorým nerozumieme, hovoríme „nechcem to vo svojom živote“, ale čím viac niečo nechceme, tým viac nás to bolí. Skús si to predstaviť tak, ako keby ťa niekto masíroval a ty by si hovoril „nie, nie, nie, nie“, tak to bude bolieť viac.

Z energetického hľadiska, aby ste mohli očistiť podvedomie, potrebujete do seba pozvať základnú aktívnu zložku – to je energetické pole. Keď sa niečo také deje, viem, že som v poriadku – samozrejme to musí potvrdiť lekár, že si to môžem dovoliť, stojíme pevne na zemi. Keď mám potvrdené, že neumieram a že ide o psychickú záležitosť, musím to preniesť na energetickú rovinu, pozvať tú energiu do seba: „Poď do mňa, poď!“ A tým, že sa jej nebránim, prejde to a o chvíľu to odíde.

To je tá emócia. Je to ako keď máte zlosť a idete si ju vybiť na boxovacom vrecu päť minút. Potom ste unavení a preladíte myšlienky na niečo iné, lebo to zo seba dostanete. Keď však sedíte pri stole alebo doma, nemôžete povedať: „Ideme sa vybiť,“ potrebujete sa uvoľniť.

Keď prežívate záchvat paniky, začnete premýšľať, ale ide o to zostať pri tom pocite, pri fyzickom prejave, ponoriť sa do neho, vychutnávať si ho. V tej chvíli vypnete myseľ a katastrofické scenáre ustanú. Zostanete a vychutnávate si to, aj keď to znie masochisticky. Bolesť prestane byť bolesťou, pretože očisťujete to, čo prichádza zozadu.

Čím viac to čistíte, tým viac to prichádza. Máte návyk ako trénovaný človek: netrénovaný, keď sa zľakne, nadýchne sa, trénovaný vydýchne. Idete proti amygdale a plazivému mozgu.

Michal [01:41:26]: Napadajú ma v súvislosti s tým možno dve veci. Prvá je, že učíš ľudí tomu porozumieť, či už z hľadiska vedomia, alebo by som to tak nenazval, ale porozumieť tým pocitom a vlastne to spojiť s tým, že si vlastne nahnevaný. No, ale prečo si nahnevaný? Že sa napríklad cítiš prehliadaný alebo niečo podobné, že v momente, keď tomu rozumiem, dokážem o tom uvažovať z nejakého širšieho...

Radim [01:41:51]: Keď som v pohode, som v pohode, a nejde o to, že by ma niekto priamo dráždil, že ma ten termín vyviedol z miery a paralyzoval.

Michal [01:41:57]: Nejaký dlhotrvajúci stres v práci.

Radim [01:41:59]: V tom momente som schopný túto emóciu odstrániť a potom automaticky potrebujem... Málokto to vie. Mnoho ľudí vie, čo nechce, ale keď sa ich spýtate, čo vlastne chcú, neodpovedia, hovoria: „No, vlastne som nad tým nerozmýšľal, viem, čo nechcem.“ Ale ak chceš niečo vytlačiť, potrebuješ na druhej strane mať jasný cieľ. Inými slovami, presmerovať pozornosť. Takže keď ti napríklad poviem, že chceš prestať fajčiť, nemôžeš len tak prestať a nič nerobiť, musíš presmerovať pozornosť od fajčenia na niečo, čo ťa naopak posilní – napríklad zdravý životný štýl alebo čokoľvek iné.

Keď mám strach, nemôžem ho len tak vypnúť, musím nájsť odvahu a nahradiť strach odvahou. Musím mať tú druhú stranu rovnice. Ale keď je ten strach stále silný, je tam veľa energie, ktorá sa valí odniekiaľ, a ja neviem odkiaľ, beriem to ako energiu – tú energiu musím nechať prejsť. A to znamená, že pri nej zostanem mentálne aj vedome, nebudem premýšľať, čo s ňou urobím, ako pôjdem ďalej, proste zostanem v tom pocite. Samozrejme, čítam a tým sa očisťujem.

Michal [01:43:14]: Áno, takže mám stres z práce. Riešením nie je prísť domov a večer si pustiť Star Wars alebo seriál, lebo tým len utekám pred realitou. Skôr ide o to, aby som bol naozaj proaktívny, alebo tak nejako – lebo o tom je, ako môžu ľudia pracovať na sebe.

Jakub [01:43:35] Tak tam je tých príručiek veľa a v knihe si určite niečo nájdeš, ale skôr ma zaujímalo, keď to už vedie k nejakému správaniu, ktoré nemáš pod kontrolou – kompenzačnému správaniu. Či už ide o záchvat, ktorý nedokážeš ovládať, alebo keď ideš zvracať a nedokážeš to ovládať, alebo sa bojíš slimáka na ceste, psa alebo čohokoľvek iného. Či s tým v tej chvíli dokážeš niečo urobiť sám, bez toho, aby si bol nejako trénovaný, alebo či si predtým musíš veľa nacvičovať, aby si to potom zvládol.

Radim [01:44:11] Na to nie je jednoduchá odpoveď, musím to brať všeobecne. Jedna vec je vedieť, čo sa so mnou deje, mať odpoveď. Druhá vec je mať množstvo techník, pomocou ktorých to môžem zvládnuť — či už sú to dychové techniky…

Jakub [01:44:24] Pravdepodobne budeš musieť trénovať

Radim [01:44:30] Vždy. 

Jakub [01:44:35] Som rád, že tu zaznelo, že nejde o žiadnu zázračnú radu, ale že aj keď máš problém, v lietadle ho nevyriešiš. Musíš tomu porozumieť, potom ťa čaká aplikácia, nejaký tréning, a až potom s tým pravdepodobne niečo urobíš.

Radim [01:44:43] Áno, alebo ovládaš techniky, pomocou ktorých to dokážeš, napríklad dychové techniky – je ich veľa. Ale mentálne môžeš urobiť jednu vec: prijať to, stres začína práve neprijatím. 

V okamihu, keď mám strach a poviem si: „Nechcem mať strach,“ znamená to, že ho neprijímam, a tým pádom vytváram protitlak. Zastavujem energiu, ktorá na mňa tlačí. Keď ju naopak prijmem – poviem si: „OK, mám strach, dobre, tak poď do mňa ešte viac, poď, budem sa báť ešte viac“ – a zostanem pri tom, nebudem premýšľať, len sa sústredím na to, kde ten strach je. Žalúdok mi stuhne, bože, a začnem to naozaj prežívať, až zistím, že si to začínam vychutnávať.

Jakub [01:45:28] Toto robím každý deň.

Radim [01:45:31] A za dve, tri minúty to prejde. Zrazu zistím „ok“ a vďaka tomu, že som to privítal, nielenže sa učím byť proaktívny, ale zároveň čistím svoje podvedomie. Podvedomie je zablokovaná energia, ktorá prichádza odniekiaľ, neviem odkiaľ, a je to vedomá práca. Ako sa hovorí, ak človek nie je prítomný, bolesť alebo choroba ho privedú do prítomnosti.

Jakub [01:46:10] Alebo dych.

Radim [01:46:12] Samozrejme, bolesť môže znamenať napríklad strach, strach o život. Keď pociťuješ bolesť, nemôžeš myslieť na budúcnosť ani na prítomnosť, začneš myslieť len na tu a teraz. Je to automatický mechanizmus, ktorý nás núti prispôsobiť sa. Prečo existuje choroba? Pretože sa potrebujeme opäť dostať do kontroly. Mnoho ľudí to vníma ako ezoterické reči, ale ak sa na to pozrieš čisto vedecky, musíš prejsť na inú úroveň.

Michal [01:46:50] Presne tak, zaujíma ma to z pohľadu bunky 

Jakub [01:46:56] Z pohľadu gotiky som si myslel, že budeš si ubližovať

Michal [01:46:58] Vlastne robím všetko, čo by som mal, aby som tú chorobu vyliečil, ale nakoniec o tom stále pochybujem. Áno, vlastne tomu neverím. Máš na to vysvetlenie, lebo mi to asi dáva zmysel, že keď tomu verím, že „hej, je jasné, že sú zdravé, nemám s tým žiadny problém“, len neviem kedy. Takže výsledok bude asi iný, ako keby som síce dodržiaval všetko, ale hovoril by som: „Áno, to asi aj tak nezaberie.“ To je naša taká téma, ale ťažká otázka.

Radim [01:47:32] Asi áno, každý je tvorcom svojho šťastia. A ak človek nemá energiu uveriť, musí nájsť spôsob, ako ju získať. Sú ľudia, ktorí hovoria: kto chce byť spasiteľom, nájde človeka, ktorý chce byť spasený. A v podstate, ak záleží na kontexte, v lineárnom kontexte života nájdeme určité odpovede. Ak však kontext rozšírime napríklad o epigenetiku alebo duchovnú rovinu, nájdeme úplne iné odpovede.

Jakub [01:48:10] Odpoveď je, že to je celá medicína. Ak neveríš, prišiel si o polovicu terapeutického účinku v rámci placeba. Má teda zmysel, že tá viera tam musí byť stále prítomná, a ak je podložená vedomostami, máš obrovskú nádej, že to bude fungovať. Len vedomosti bez viery znamenajú polovičný výsledok.

Radim [01:48:31] Počul som pekné prirovnanie, že inteligencia alebo vedomosti spolu s láskou sa stávajú múdrosťou. Múdrosť bez lásky je len bystrosť. A čo je láska? Ak sa pozrieme na energiu, je to srdcová rovina vibrácií. Je to autenticita, že človek do toho naozaj chce ísť.

Jakub [01:49:03] Vracáme sa k tomu pocitu. Presne tak, inak je to len obchod.

Michal [01:49:11] Keď za tebou niekto príde, vždy ťa napadne nejaký spôsob, ako na sebe môžeš pracovať, alebo ktorou cestou sa môžeš vydať. Niekedy si povieš: „Toto už naozaj neviem,“ pretože mám pocit, že veľa ľudí vidí len ten problém a že to nejde.

Radim [01:49:31] Každý sa vždy niekam dostane, ale je to vždy otázka momentu. Väčšinou niečo nájdeme. Určite to nejako posunieme ďalej. Lenže teraz je to nesmierne ťažká otázka.

Michal [01:49:58] Potom sa s tými ľuďmi stretneš o päť rokov a zistíš, že sa nikam neposunuli

Radim [01:50:03] Pozri, vždy sa posunieme aspoň o kúsok ďalej

Jakub [01:50:06] Alebo ako si nám ukazoval ten graf, to by bolo na záver možno veľmi pekné. Vieš, ako si ukazoval ten graf, že klient odišiel, že nič nefunguje, nič sa nedeje, a potom o mesiac a pol ti príde správa, že to má zmerané. 

Radim [01:50:22] To som vám povedal, lebo sa mi to ešte nestalo, alebo skôr som sám seba prekvapil. Ešte to vysvetlím poslucháčom: prišiel za mnou klient, ktorý riešil stres, iracionálny stres – neustále bol v strese, hoci mu podnikanie ide dobre, veľmi verí v to, čo robí, ale stále prežíva stres, ktorého pôvod vôbec nechápe a nevie, prečo sa mu to deje. Povedal som mu, že koučingom toho veľa nedokážeme, že je potrebné hľadať riešenie inde, tak súhlasil. Povedal som mu: „Počuj, poď, skús niečo urobiť, uvidíš, kam to povedie – buď áno, alebo nie.“ Bol skeptický, veľa sa pozoroval a meral. Samozrejme, inteligentné hodinky, meradlá stresu. Lekári mu nič nenašli, cítil sa ako boh, označili ho za hypochondra, ale bral to s humorom. Dostal som súhlas, aby som to takto zverejnil, anonymne. O čo ide? Odchádzal po terapii, počas ktorej sme robili veľa vecí, svaly vykazovali uvoľnenie, pretože sa opierame o svalovú odozvu alebo svalový test.

Jakub [01:51:58] Overil si si, či to fungovalo?

Radim [01:52:02] To, čo s tým klient urobí, je už len na ňom. Svoju prácu môžete overiť len tak, že si zmeriate svalovú rezistenciu. Ten klient odišiel, cítil sa dobre, ale povedal: „Uvidíme, čo to prinesie.“ Povedal som mu, nech tomu dá pár týždňov. Povedal som si, že to asi neukáže, ale dal som tomu šancu. Asi o mesiac mi prišla SMS, ktorú som si musel prečítať niekoľkokrát. Bolo tam napísané: „Radim, začínam si všímať, že som pokojnejší, tréma a nervozita sú slabšie.“ Poslal mi screenshot, kde meria úroveň stresu. Tam sú výkyvy – nebudem to ukazovať, ale za posledný rok to takto kolísalo. Potom je tam čiarka, keď sme sa videli, a odvtedy je to stabilné, len s minimálnymi výkyvmi. Píše, že to ešte potrebuje pár mesiacov, aby to bolo relevantné, ale je to vidieť. Tam, kde je tá čiarka, sme sa videli. V podstate mi niekto presne zmeral, aký to má účinok.

Michal [01:53:20] Teraz to budú chcieť všetci merať.

Radim [01:53:23] Mňa to nesmierne teší, ale viac-menej je to číselne merateľné, čo terapia dokáže, keď sa zmierni stres. Takáto terapia sa vlastne nemôže nazývať terapiou, pretože to je skôr záležitosť psychiatrov, ale pracujeme s tým, hovorí sa tomu facilitácia. Dnes má každý psychológa alebo kouča, táto téma je tu už posledných desať rokov. Pred pätnástimi rokmi začínali Marian Jelínek a Honza Milfajd, dnes sú mentálni koučovia po desiatkach. Takže to už nie je žiadne tajomstvo, ale bežná vec.

Jakub [01:54:46] Možno to nepotrebujem.

Radim [01:54:47] Áno, ale chápeš, že existujú aj úplne iné prostriedky a niet sa čoho báť. To stigma, že to robia len „ľudia v batikovaných odevoch, bosí na lúke“, už neplatí. Stáva sa to prostriedkom, vďaka ktorému môže človek zlepšiť kvalitu života a zvládnuť tempo dnešnej spoločnosti.

Jakub [01:55:22] No, čas nám vypršal, veľa sme sa rozprávali.

Michal [01:55:25] Už sú to takmer dve hodiny.

Radim [01:55:29] No, práve som sa na to pozeral. 

Michal [01:55:30] Kto mal záujem o náš rozhovor a počúval ho až doteraz, pozrime sa na štatistiky a nech sa stane, ak ich nebude veľa. Kto by mal väčší záujem, môže si kúpiť tvoju knihu alebo ťa vyhľadať, prednášaš na Newton College, však?

Radim [01:55:46] Áno, prednášam na Newton College, organizujem aj tréningy na mieru pre firmy zamerané na mentálnu odolnosť, pôsobím ako kouč a poskytujem konzultácie.

Jakub [01:56:01] Máš nejakú webovú stránku?

Radim [01:56:02] Áno, budú v popise pod videom. Teraz píšem druhú knihu, v ktorej veľa rozoberám veci, o ktorých sme dnes hovorili, cez kvantovú mechaniku, ktorá mi pomohla to pochopiť. Aby sme to pochopili a vyjadrili slovami, musíme to zjednodušiť, inak sa v tom človek stratí. Veľa obrázkov pomôže.

Jakub [01:56:38] No, tak my ti ďakujeme. Keď sa nabudúce stretneme, nech to nie je na štyri hodiny, lebo to od minule znásobujeme. A ďakujeme našim poslucháčom a zákazníkom, ktorí kupujú naše produkty na Trime.cz alebo inde, vďaka čomu môžeme natáčať takéto podcasty. Napíšte nám komentáre, tipy na témy, tešíme sa na vás nabudúce na YouTube, Spotify alebo Apple Podcast. Majte sa, ďakujeme, Radim.

Radim [01:57:12] Ďakujem, tiež ďakujem za príjemný večer.