Téma mentálnej odolnosti dlhodobo silno rezonuje s našimi poslucháčmi a patrí medzi naše najsledovanejšie podcasty. Niet divu – psychická odolnosť, schopnosť zvládať stres, úzkosti a náročné či nečakané životné situácie, je dnes dôležitejšia než kedykoľvek predtým. Práve preto sme už po tretíkrát pozvali do štúdia Radima Valiguru – mentálneho kouča, ktorý sa tejto téme venuje už viac ako 20 rokov.
Mentálna odolnosť je dnes dôležitejšia než kedykoľvek predtým. Ako ju však rozvíjať v čase, ktorý nás neustále skúša? Ako zvládať vnútorné konflikty, náročné životné obdobia aj tlak okolia, bez toho, aby sme stratili samých seba?
Mentálna odolnosť nie je len schopnosť zaťať zuby. Naopak – je to veľmi komplexná schopnosť, ktorá zahŕňa sebaspoznanie – schopnosť rozpoznať svoje limity, potreby a emócie, odolnosť voči tlaku a očakávaniam spoločnosti, hľadanie zdrojov stability v sebe samom, ale aj práca s mysľou, duševná hygiena a schopnosť regenerácie a odpočinku. V dnešnej epizóde sa zameriame práve na to, ako si túto vnútornú stabilitu budovať. Či už bojujete s úzkosťou, alebo vás len zaujíma, ako sa v psychicky náročnej dobe nestratiť, veríme, že vám dnešný rozhovor prinesie cenné postrehy aj praktické tipy.
Radim Valigura, mentálny tréner, konzultant a kouč vrcholových manažérov a športovcov. Trénoval špičkových tenistov vo Švajčiarsku, vrátane tenisovej legendy Martiny Hingisovej. Jeho kniha Mentálna odolnosť, napísaná veľmi pútavým spôsobom, odovzdáva cenné rady, ako zvládať každodenné stresové situácie a optimalizovať svoj výkon.
Čo sa v podcaste #44 dozviete?
→ Ako čeliť neočakávaným situáciám
→ Ako možno definovať mentálnu odolnosť
→ Rôzne prístupy práce na sebe
→ Vzorce správania: vedomé a nevedomé mechanizmy treba prepísať tam, kde vznikli
→ Ego a jeho vplyv na naše správanie
→ Dá sa spoznať, kedy z nás hovorí skúsenosť a kedy ego?
→ Zameranie sa na vonkajšie veci môže byť únikom pred tým, čo cítime vnútri
→ Životná energia pramení z neustáleho rozvoja
Všetky epizódy Trime podcastu môžete sledovať na YouTube, Spotify alebo Apple Podcast
Podcast nájdete aj na našom YouTube kanáli.
Transkript podcastu:
[00:00:10] Michal: Dobrý deň, máme tu ďalšiu, tentokrát nie výživovú epizódu nášho Trime podcastu. Vedľa mňa tu mám posilu – Jakuba, tentokrát v moderátorskej úlohe. Ahoj, Jakub.
[00:00:21] Jakub: Ahoj, dobrý deň.
[00:00:22] Michal: A oproti mne – po tretí raz a po roku – Radima Valiguru. Ahoj, Radim.
[00:00:28] Radim: Ahoj, pekné popoludnie. Teším sa na rozprávanie.
[00:00:31] Michal: Stretli sme sa tu opäť po roku, pretože minule sme nestihli všetko prebrať. Možno by som začal hneď na úvod – bavili sme sa tam vedľa, lebo sme zistili, že máme zarezervované štúdio v rovnakom čase, ako je rezervovaný iný podcast. A to sa stáva celkom často – v bežnom alebo pracovnom živote – že mám niečo naplánované a niekto mi do toho hodí vidly. Niekto sa z toho zrúti, nadáva. Niekto je úplne v pohode. Aké princípy za tým stoja? Ako to zvládnuť? Ty sa venuješ mentálnej odolnosti. Takže – ako si tu môžem pomôcť nejakou praktickou radou?
Ako sa podľa teba učiť prijímať zmeny?
[00:01:20] Radim: Stres začína neprijatím situácie. Keď máme nejaký plán – myslíme si, že niečo bude určitým spôsobom – a ono to nakoniec dopadne inak, potom, ak si povieme: „Nie, náš pôvodný plán je ten jediný správny, a pretlačíme ho za každú cenu,“ tak vzniká stres a začíname bojovať. Neprijatím situácie nám ostáva len táto jediná cesta – preraziť. Ale keď sa uvoľníme, pustíme ten vnútorný stisk a povieme si: „OK, tak to môže byť inak, možno mi to má niečo povedať,“ – a pozeráme sa na to z nadhľadu – potom sa začnú objavovať možnosti. Aby som sa na to dokázal pozerať z nadhľadu, potrebujem byť sám so sebou, vo svojom strede. A vtedy ma napadajú nové veci, čo mi to môže priniesť.
[00:02:14] Michal: Skús mi poradiť – prijatie situácie verzus neprijatie.
[00:02:19] Radim: Teraz sme sedeli vedľa a prinieslo nám to pekný pokec. Trištvrte hodiny sme prebrali rôzne veci – nielen k podcastu, ale aj iné. Naladili sme sa. A myslím si, že to prinesie aj to, že tento rozhovor bude iný, než keby sa táto situácia nestala. No a čo z toho vznikne, to uvidíme teraz.
[00:02:47] Michal: Vždy, keď sa ti niečo pokazí, nejde to podľa plánu, tak si jednoducho povieš: „Hej, takto to má byť,“ a necháš to tak?
[00:02:56] Radim: Kiežby to tak bolo vždy. Nie, nie, nie – samozrejme že nie. O tom je život. O tom je život – aby človek dokázal s čo najmenším výdajom síl a s čo najväčšou radosťou čeliť každodenným situáciám tak, aby mu prinášali neustály rozvoj a aby si tú jazdu užíval. Mne sa to samozrejme tiež deje. Keď som naladený, vnímam to viac. Keď som menej naladený, tak sa nahnevám ako každý. Takže o tom to je – o uvedomení si, o prítomnosti. Keď sa niečo stane, uvedomiť si, že vždy mám možnosť voľby. A to je tréning na celý život – nekonečný príbeh.
[00:03:45] Michal: Takže je to o rýchlosti mojej reakcie? Že sa nebudem zaoberať tým, čo nemôžem ovplyvniť – proste už to tak je – a namiesto dvoch minút nadávania si poviem: „Dám si pätnásť sekúnd a potom to pustím.“
[00:04:03] Radim: Presne tak. Rovnováhu – alebo stres – nemožno udržať, tú možno len opätovne získavať. Čím viac človek na sebe pracuje, čím viac týmto veciam rozumie, chápe, prečo sa dejú, a chápe, ako to celé funguje, tým rýchlejšie sa dostáva späť do vedomej voľby. Uvedomí si: „Aha, teraz sa to deje – môžem to ovplyvniť? Nemôžem?“ Vyhodnotím situáciu. A keď povolím stisk, intuícia, vhľad, stupeň vyzretosti ma navedú, čo s tým robiť. Takže, ak odpovedám k veci – takto nejako.
[00:04:48] Michal: Áno, dáva mi to zmysel. Ako sa dnes pozeráš na pojem „mentálna odolnosť“ – tej sa venuješ. Zmenilo sa u teba niečo od minula?
[00:05:02] Radim: Dobrá otázka. Vždy sa niečo zmení. Ako by som dnes definoval mentálnu odolnosť, kam sa tá definícia posunula od minulého roka, keď sme spolu sedeli... Napadá ma citát od C. G. Junga: „Ak si neuvedomíme nevedomé, bude nevedomé ďalej riadiť náš život a my tomu budeme hovoriť osud.“ Keď človek rozumie tomu, čo sa mu deje, má odpoveď a vedome to chápe, stáva sa zodpovedným. Vie, prečo sa to deje, chápe to a dokáže konštruktívne reagovať. Ak odpoveď nemám, reagujem konštruktívne až v momente, keď ju získam. Tak by som to dnes definoval.
[00:06:08] Michal: Je tým myslené napríklad aj šťastie? Niekto povie: „On mal šťastie.“
[00:06:16] Radim: Šťastie praje pripraveným. Sme opäť pri pozornosti. Nemôžem ovplyvniť všetko, ale môžem ovplyvniť svoj postoj. Energia nie je dobrá ani zlá – je to dynamická sila. Môžeme sa na ňu pozerať kvantovo, spirituálne, sedliackym rozumom. Ale náš postoj k tomu, čo sa deje, určuje, či ju vnímame ako pozitívnu alebo negatívnu. Keď mám pocit, že sa mi deje niečo proti mne, vnímam to ako negatívne. Ale keď naopak už dlho premýšľam o zmene zamestnania, lebo sa nerozvíjam, ale mám rád kolektív, nechcem odísť, a potom dostanem výpoveď – je to vyslobodenie. Vnímam to pozitívne. Ak ale tú prácu milujem a neviem si predstaviť, že o ňu prídem, a predsa dostanem výpoveď – je to negatívne. Kontext rozhoduje. A šírka môjho uvedomenia v danom kontexte určuje, ako si to vyložím a čo mi to prináša.
[00:08:13] Michal: Toto mi dáva zmysel. Teraz som to riešil s množstvom ľudí — kam smerujú svoju kariéru a tak. Zaujímavé je, že s niektorými sa stretneš a oni akosi vedia, kam idú, vedia, čo ich baví, vedia napríklad, či majú prioritu zarobiť peniaze a neriešia zmysel. Niektorí naopak potrebujú mať zmysel, peniaze im sú jedno. A potom sú ľudia — kamoši, však — a tí stále dokola riešia to isté. Stretneš sa s nimi po roku a majú stále tú istú tému. Toto je zle, tamto je zle, stále dookola. Prečo to tak je? Prečo niektorí ľudia majú pracovné veci viac-menej vyriešené, nehľadajú sa, majú jasný smer, alebo aspoň tušia, čo by chceli robiť, a iní ako keby stále plávali? Tá kariéra, najmä dnes, keď sa svet fakt rýchlo mení, podľa mňa dosť ovplyvňuje psychiku ľudí. Jednak tým, že tým trávime obrovské percento dňa. A čoraz viac mi príde, že mladí idú primárne po zmysle. My máme vo firme šťastie, že k nám ľudia chcú ísť pracovať — dúfam, že si to vypočujú a dúfam, že si to udržíme. Ale čo vidím, tak za nami nejdú len kvôli výplate. Či už je to kvôli kolektívu alebo kvôli tomu, ako to robíme, že to má zmysel. Máš k tomu nejakú radu alebo pohľad? Pretože často, keď kamoši zase niečo riešia, sú nespokojní, tak mi príde, že stále hľadajú tie prachy a nevedia, čo chcú robiť.
[00:10:08] Radim: Takí stratení.
[00:10:10] Michal: Jo, struggle. Ťažko sa mi to opisuje, preto to hovorím takto obšírne.
[00:10:13] Radim: Jasné, stále sa okolo toho točíme. To, čo počujem, je vlastne človek, ktorý – keď to poviem úplne jednoducho – nemá spojenie sám so sebou. Čo to znamená? Môžeme tomu hovoriť spojenie so sebou samým, alebo keď to prenesieme do vyššej roviny, spojenie so svojím vnútrom, so svojou dušou. Duša s nami komunikuje ticho a pokojne. Keď ju nepočúvame, prehovorí nahlas — cez telo. Väčšinou formou bolesti alebo choroby. Ľudia, ktorí nie sú v kontakte so svojou dušou, ju nemôžu počuť, pretože sú neustále v behu. A práve tým, ako stále hľadajú, nie sú v pokoji, a tým pádom ju nepočujú. Väčšinou potom narazia na múr. Spadnú. A keď sa z toho vracajú, musia sa uzemniť – to je to uvedomenie prítomnosti. Tá bolesť alebo choroba je vlastne šanca znovu sa naladiť na svoju dušu a prísť na to, kam sa vydať ďalej. Ale je to veľmi komplexná téma a som zvedavý, či sa k nej dnes dostaneme. Aby sa v dnešnom svete, ktorý je plný protichodných informácií, človek vyznal, musí extrémne pracovať na sebe — na svojom vnútornom prostredí, na egu. Aby jeho skutočné ja dokázalo prehovoriť, aby ho dokázalo viesť, ukázať mu smer a pomohlo mu čeliť tomu obrazu, ktorý nám ponúka dnešná spoločnosť.
[00:12:32] Michal: Toto si asi zažil aj vo výžive, nie?
[00:12:39] Jakub: Keď som pracoval s klientmi. Jo. Ja nad tým premýšľam, ako dobre sa to počúva, a hneď mi napadá množstvo otázok. Prvá asi — že môže byť dosť problém vôbec spoznať, že sa ťa to týka. Ak nie si trénovaný... Ako to vlastne možno identifikovať?
[00:12:54] Radim: Identifikovať čo?
[00:12:56] Jakub: Identifikovať, že sa ten problém týka teba, aby si vôbec našiel nejaké riešenie. Keď stále hľadáš v externalitách — zlý šéf, málo talentu, zlé okolnosti. Ale často to môže byť tým, že vôbec nemáš nástroje na to, ako si situáciu opísať a čo s tým robiť.
[00:13:24] Radim: A to je tá práca na sebe.
[00:13:25] Jakub: A to vlastne robíš ty. Keď ťa napadne nejaký konkrétny príklad...
[00:13:34] Radim: Konkrétny príklad mi určite napadne.
[00:13:37] Jakub: Máš množstvo zaujímavých historiek a najlepšie je to ukázať na konkrétnom príbehu, čo si riešil. Tieto príbehy sú fascinujúce.
[00:13:48] Radim: Povedzme napríklad jeden príklad. Mám kolegu, ktorý ku mne chodí na mentoring. Veľmi vzdelaný chalan, má dobre našliapnuté. Ale stále mu to vo vonkajšom svete nefunguje — ako keby nebol záujem o jeho služby. Riešime spolu, čo má urobiť, aby bol žiadaný, keď vie, čo ponúka. A dostávame sa k tomu, čo mu ten záujem prináša. Keď sa ho opýtam, ako sa cíti, keď je o neho záujem, rozžiari sa: "Potom mám veľa čo ponúknuť, pomáham, cítim sa naplnený." A ja mu hovorím: „Dobre, takže keď sa cítiš naplnený, keď je o teba záujem, potom platí aj opačne – keď sa budeš cítiť naplnený, bude o teba záujem?“ A on: „Jo, vlastne áno.“ Takže ten cieľ nie je robiť všetko preto, aby o teba bol záujem, ale zistiť, čo ťa napĺňa, aj keď ten záujem zvonku nie je. Vtedy sa začneš sústrediť na seba. A keď vieš, čo ťa napĺňa, nebudeš o ten záujem usilovať — on príde sám. Prečo naháňať motýle vonku? Urob si záhradu a oni priletia. Takže moja otázka znie: Čo ťa napĺňa? A ten človek začne uvažovať, zisťovať, čo mu dáva zmysel, a v momente, keď to začne robiť, začína byť o neho vo vonkajšom svete záujem. Možno nie som úplne konkrétny, ale princíp je snáď jasný, nie?
[00:16:16] Michal: Jo, jo. Ja sa možno ešte opýtam — napríklad s tou kariérou. Je to tak, že ten človek sa stále točí v kruhu a vie, že o desať rokov bude riešiť to isté? Každý rok dookola. Je to o tom, že má nejakú svoju tému, ako v tom tvojom príklade, a preto sa mu to stále deje?
[00:16:42] Radim: No a to je presne o tom, aký máme prístup k svojmu nevedomiu. Máme určité vzorce správania. Vedome konáme asi len päť percent času. Keď tu niečo hovorím, vy ma počúvate, ale zároveň si automaticky vybavíte niečo zo svojho života, premýšľate, čo odpovedať, na čo sa opýtať, koho vám to pripomína. A v tej chvíli ste už v nevedomí. Sedíte tu, pozeráte na mňa, ale ste myšlienkami inde — v príbehu. A to je normálne fungovanie človeka. Človek premýšľa, ale to neznamená, že prestane vykonávať činnosť. Tú za neho vykonáva nevedomie. A to nevedomie je zložené z našich vzorcov, výchovy, genetickej výbavy po rodičoch. A práve ono určuje, ako žijeme. Keď máme v sebe nejaký vzorec a stále sa doň dostávame, deje sa nám to isté. Hovoríme si: „Zase sa mi to stalo, zase som naletel.“ Pretože nás tam znovu dostalo naše nevedomie. Nemáme to uvedomené. Stále sa v tom točíme. A to je naprogramovanie, ktoré sa musí riešiť tam, kde vzniklo — v detstve, dospievaní, po pôrode. Niekedy sme to zdedili, môže to byť niečo, čo sa stalo mame, babke. A tu sa dostávame na citlivú pôdu. Ľudia, ktorí myslia čisto materiálne, to hodia do vreca s ezoterikou — a tam pre nich diskusia končí.
[00:19:02] Jakub: No jasné.
[00:19:02] Radim: Rovnako ako s politikou — keď tomu niekto nerozumie, povie: „To je politika,“ alebo: „To je ezo.“
[00:19:09] Michal: To je pekné. A s tým egom — ty si to spomenul. Ako veľmi je to o tom, že aj množstvo múdrych ľudí má jasný názor na všetko a práve to ego ich môže limitovať?
[00:19:32] Radim: Tu mi hneď naskakuje citát... Ja na citáty veľmi nie som, ale jeden mi tam naskakuje...
[00:19:40] Michal: To máš z toho písania knižky, vieš, tam sa veľa cituje.
[00:19:42] Radim: Jo, jo, jo. Ale tam zrovna ten citát nie je. Myslím, že to povedal Tolstoj. A to je vlastne, že aj tá najťažšia vec môže byť vysvetlená jednoduchšie uvažujúcemu človeku, pokiaľ si o nej ešte nevytvoril názor. Ale rovnako tak tá najjednoduchšia vec nemôže byť vysvetlená tomu najchytrejšiemu človeku, pokiaľ je presvedčený, že presne vie, ako to je, a už svoj názor má. A to je to ego. Jo, pretože samozrejme – ego je klasický pojem, množstvo ľudí ho používa. No a keď sa tých ľudí opýtaš: „Ale čo to je ego?“, tak nikto neodpovie. Každý na to má svoj názor. Možno na to ani odpoveď nie je, pretože je to niečo, čo spadá do tej jemnej roviny. Ale áno, ego je to, čo stojí za všetkým tým naším. Keby nebolo ega, tak nie sú emócie. Neusilujeme, nie sme schopní fungovať v tomto svete.
[00:20:52] Michal: Čo to znamená, keď sa hovorí: „Mám vyriešené ego,“ alebo „nemáš vyriešené ego?“
[00:20:57] Radim: Jasné. Riešenie ega je práca na celý život – ak zostaneme v tomto živote. Ego je nejaká štruktúra vedomia, ktorá sa viaže na charakter, a ten sa prejavuje cez našu osobnosť. To znamená, že charakter je akýsi vonkajší prejav. Vďaka egu sme schopní fungovať v materiálnom svete, pretože ego sa viaže na hmotu, na naše telo. A to je práve tá dualita, o ktorej hovorí množstvo filozofií. Keď sa v nás zrodí ego, štruktúra vedomia, na ktorú sú nalepené postoje, presvedčenia, a pocit, že presne vieme, ako to má byť – t
[00:22:02] Michal: Možno sa ťa rovno opýtam za seba. Občas mám pocit, že mám príliš silný, jednoznačný názor. Ako spoznám, že som už za hranou? A kde je to možno oprávnené, pretože som si to odžil? Ako spoznám, že si len nenahováram?
[00:22:28] Radim: Zaujímavá otázka. Môžeme to nazvať konštruktívne spochybňovanie seba samého. To znamená, že sa naučíš spochybňovať sám seba – ale nie tak, že sa budeš zhadzovať. Skôr tak, že si budeš klásť otázky, či si naozaj tak presvedčený, že to je tak, ako si myslíš. Príklad: opýtaš sa človeka: „Si si istý, že to tak je?“ – „Jo, stopercentne.“ – „Naozaj si si istý?“ – „Jo.“ – „Fakt?“ – „Jo.“ A keď sa opýtaš ešte párkrát, možno sa začne zamýšľať. Ide o to, aký máš v komunikácii zámer – či si chceš presadiť svoje, alebo hľadáš skutočný dialóg. Myslím, že tu medzi nami je práve tá energia, že si nejdeme dokazovať pravdu. Ja v podcaste vždy uvádzam disclaimer – hovorím za seba, zdieľam svoje názory a skúsenosti. A kto to počúva, nech si z toho vezme, čo chce. Počul som pekné prirovnanie – keď sa pozeráš na mozog v reze, ako na výstave Bodies, tak jeden rez vyzerá inak ako druhý. Tých pohľadov je veľa. A keď si to uvedomíš, môžeš sa konštruktívne spochybniť a hľadať pravdu, ktorú si v danom okamihu schopný obsiahnuť.
[00:24:39] Michal: Keď nemám niekoho, kto ma môže „challengovať“ – napríklad kamoša, terapeuta – tak sa snažiť challengovať sám.
[00:24:47] Radim: Jasné.
[00:24:50] Michal: Čo znamená byť už na určitej úrovni, aby som si toto vôbec pripustil.
[00:24:51] Radim: Jo. A keď sa na to pozrieme štrukturálne – sú ľudia, ktorým vyhovuje samomluva. Napríklad keď idú sami v aute. Spoznáš to aj podľa toho, ako pôsobia. Títo ľudia potrebujú hovoriť nahlas – aby energia vyšla ústami von a potom sa zachytila späť cez uši. Určite sa ti to stalo – niečo niekomu rozprávaš, chceš jeho názor, ale tým, ako to formuluješ, si vlastne odpovieš sám. A potom ten názor už ani nepotrebuješ počuť. Len ti je blbé povedať: „Hele, už to nemusíš hovoriť, už som si to ujasnil.“ Ten človek ti poslúžil ako „vrba“, ktorej si to povedal nahlas. Energia vyšla von, vrátila sa späť cez zmysly a v mozgu prebehol ten dôležitý pohyb. Tak si to človek ujasní. A teraz vlastne neviem, na čo odpovedám – trochu som sa stratil.
[00:25:59] Michal: Teraz sme sa do toho...
[00:26:01] Jakub: Zaposlúchali.
Čo znamená mať vyriešené ego?
[00:26:02] Michal: Chápem to, ale ešte si mi možno neodpovedal – čo vlastne znamená mať vyriešené ego? Máš na to nejaký názor?
[00:26:12] Radim: „Vyriešené ego“ – to mi príde úsmevné, pretože často počujem, že niekto má vyriešené ego. Ja hovorím: ego je na celý život. Myslím si, že ho vyriešiť ani nejde. Môžeš ho dostať pod kontrolu tým, že trénuješ – byť pri sebe, žiť autenticky, pracovať na sebe. Potom dokážeš rozpoznať, kedy z teba hovorí ego, a kedy podstata – tvoja duša. Ale ak by si mal ego úplne vyriešené, tak už tu nemáš čo robiť. Preto tomu neverím.
[00:27:12] Michal: Takže ho ovládnuť do takej miery, že... Neviem. Nenapadá ma múdrejší príklad než to, že sú ľudia, ktorí stále potrebujú ukazovať najnovšie autá a ja neviem čo všetko. To je také to materiálne... o tom sa teda nebavíme? To s tým úplne nesúvisí?
[00:27:28] Radim: To sú samozrejme vzorce. Zase – ten vonkajšok nám prináša nejaké vnútorné rozpoloženie, nejakú energiu. Ako som hovoril na tom príklade – keď mám zameranú pozornosť na ten vonkajší obraz, teda na to, čo je vonku, tak sa automaticky vonku niečo udeje a u mňa to vyvolá určité prostredie vnútri. Začnem sa nejako cítiť. A v okamihu, keď mám napríklad drahé auto a zažívam obdiv, cítim sa videný, ocenený, nenahraditeľný, dôležitý… tak keď to auto mať nebudem, tieto pocity mať tiež nebudem. A potom sa musím naháňať za tými autami alebo inými vonkajšími „drivermi“, aby som tieto pocity mal. V okamihu, keď na sebe pracujem a som schopný si tieto pocity udržať aj bez vonkajších stimulov, potom si naozaj môžem kúpiť akékoľvek auto, ale nerobím to kvôli pocitu, robím to, pretože to chcem. Je to voľba. V opačnom prípade som na tom závislý. Ľudia, ktorí sa neustále naháňajú za úspechom, sa v podstate vyhýbajú neúspechu. A často sú to ľudia, ktorí sa v detstve naučili, že lásku od rodičov dostanú iba vtedy, keď „performujú“ – teda keď podávajú výkon. Majú hodnotu len vtedy, keď niečo dokážu. A ak toto prijmú ako model, potom aj v dospelosti hľadajú lásku cez úspech. Tento model má dnes množstvo ľudí. A samozrejme sa dedí – potom ho automaticky odovzdávajú svojim deťom. Je to jednoducho model.
[00:29:39] Michal: Vlastne sme sa tým opäť dostali k práci, kariére a podobne. Stále mi vŕta v hlave tá otázka – sú ľudia, ktorí hovoria „vôbec nerieš peniaze, hlavné je zmysel toho, čo robíš.“ A potom sú iní, ktorých uspokojuje čisto ten „drive“ za peniazmi. Ale keď sa ich opýtaš, či by to robili, keby peniaze neexistovali, povedia, že na druhý deň by s tým skončili. A čo je vlastne správne alebo nesprávne? Viem, že sa to nedá povedať jednoznačne, ale aký máš na to pohľad?
[00:30:14] Radim: Neviem, či sme sa o tom minule bavili, ale spomínal som, že tam, kam som sa dnes dopracoval, ako to vnímam, čo by mal byť zmysel nášho snaženia – tak je to rozvoj. Neustály rozvoj. V Biblii sa píše, že zmyslom života je poznanie. A v okamihu, keď sa rozvíjam, nemôžem spraviť nič zle – vo všetkom môžem vidieť možnosť rastu. Ak mám toto ako ústredný abstraktný cieľ, tak tomu musím prispôsobiť svoju identitu. Ak chcem byť odborníkom vo svojom odbore, tak sa s tým spája aj to, že sa chcem neustále zlepšovať. Rovnako ako vy sa snažíte s Trime byť stále na špici, sledovať trendy, vedomosti. Keď to robím autenticky a úprimne, stávam sa odborníkom. S tým idú ruka v ruke aj ďalšie aktivity – publikovanie, podcasty, knihy, pomoc klientom. Keď to robíte dobre a máte takéto nastavenie, zlepšujete sa. A čím viac sa zlepšujete, tým viac o vás ľudia vedia, kupujú vaše produkty – rastiete. Rozvíjate sa. A s tým prichádzajú aj zárobky, uznanie, pozornosť okolia. Ale to všetko je výsledok rozvoja, ktorý máte vo vlastných rukách. Rozvoj prináša životnú energiu. Inak povedané – čo sa nerozvíja, to umiera. A keď sa človek prestane rozvíjať, uzatvára sa mu kanál životnej energie – to som spomínal aj minule. A ak chcete zvládnuť dnešnú dobu – ktorá je prehltená informáciami, zmenami, dejú sa veci, ktoré predtým dávali zmysel, ale dnes už nedávajú – tak ak na to pôjdeme čisto racionálne, praskne nám cievka. A mnohým ľuďom praská. Preto musíme rozšíriť svoje myslenie, prístup, dosah – a to ide za hranice racionality.
[00:33:25] Michal: Jo, je to vlastne o tom, že sa všeobecne rozvíjam. Ja sa to vždy snažím nejako zhodiť a extrémne zjednodušiť – dať návod pre toho, kto v tom nie je. To je dôležité. Napríklad technológie ako AI – poznáme to od našich rodičov. Niektorí sa novým veciam nechcú venovať a s vekom sa to zhoršuje. Mladí potom väčšinou zvládajú nové trendy rýchlejšie. A čo ľudia, ktorí si hovoria „prídem o prácu, moja práca je repetitívna, o päť rokov už nebude existovať“? A pritom vedia, že to, čo prichádza, bude o desať rokov bežné ako internet alebo počítače. Takže buď na to naskočia, alebo nie.
[00:34:25] Radim: No a sme zase pri tej zmene. Stres začína neprijatím. Keď to, čo prichádza, vnímam ako ohrozenie, logicky to odmietam. A snažím sa tomu vyhnúť, pretože nikto nechce byť ohrozený.
[00:34:40] Michal: To je ako… Jakub vždycky s niečím technologickým.
[00:34:43] Radim: A v tú chvíľu to odmietam. A tým sa stávam rezistentným, rigidným. Ak má človek ako cieľ rozvoj, potom je to príležitosť k rastu. Ale aby sme to mohli prijať, potrebujeme byť flexibilní. A učiť sa – to vyžaduje energiu. Ako si hovoril – AI dnes nahradí množstvo juniorských pozícií. Napríklad v konzultantskej profesii, kde sa pohybujem ja, je seniorný človek ten, kto už danou cestou prešiel. Má skúsenosti, vhľad, to „best practice“, ako sa hovorí. Juniorskí ľudia to nemajú. Rozdiel medzi znalosťou a zručnosťou je ten, že zručnosť je aplikovaná znalosť. Inými slovami – vedu sa naučíš, remeslo sa naučíš iba tým, že ho robíš. A keď máš seniorného človeka, ktorý už všetko pozná, junior, ktorý prináša len znalosti, bude mať problém. Pretože to môže nahradiť AI. Môj klient, ktorý pracuje s konzultantskou firmou, mi povedal: „Dostávam od nich informácie, ktoré si môžem vygoogliť.“ A to je presne ten moment, kedy AI nahrádza človeka. Ale informácie musia byť podané s určitou energiou, aby boli účinné. A to AI nevie – pretože AI necíti. Človek je živá bytosť, ktorá cíti. Môžeš mať perfektné vedomosti, ale zručnosť je použiť ich v správny čas, na správnom mieste, aby sa dosiahol cieľ. Môžeš byť športovec, čo vie kopať, prihrávať, strieľať – ale každá situácia je iná, každý súper je iný. A keď tam stojí súper, musíš intuitívne vyhodnotiť, či prihrať, alebo vystreliť. A to AI neurobí. To zvládne len živá bytosť, ktorá je napojená a čerpá životnú energiu.
[00:38:14] Michal: Ako si vlastne povedal na začiatku, že je to o tom prijatí. Takže keď viem, že som napríklad človek, ktorý sa – alebo asi to zrovna nebude platiť na mňa – ale dajme tomu niekto, kto sa bráni všetkým novým veciam, bráni sa zmenám... tak je to o tom pochopiť seba. A zase – to je moje.
[00:38:37] Radim: Tak, a teraz je otázka. Pretože keď do toho dáme nejaký psychologický aspekt, tak človek sa zmenám bráni... napríklad kvôli sebadôvere. Sú ľudia, ktorí majú sebadôveru vyslovene vrodenú. Dá sa to spoznať podľa určitej štruktúry – sú to bunky sebadôvery, ktoré máme doslova vpísané v tvári. Keď vieš, kam sa pozerať, spoznáš, či má človek vrodenú sebadôveru, alebo nie. V okamihu, keď má človek sebadôveru vrodenú, má v bunkách zakódované, že keď príde nová situácia, tak ju nejako zvládne. To sú tí ľudia, čo v nových situáciách zostávajú pokojní, pôsobia nad vecou, často vzbudzujú dôveru. Lenže potom sú ľudia, ktorí túto sebadôveru od prírody nemajú. A tí sa ju potrebujú naučiť. Učia ich skúsenosti. Keď už situáciu viackrát zažili a vedia, že to nejako funguje, vedia, čo majú robiť, tak idú podľa metodiky. Tým si to dokážu racionálne vysvetliť a situáciu zvládnuť, pretože ju už absolvovali viackrát. Ale všetko má svoje pre a proti. Ľudia s vrodenou sebadôverou zvládajú nové situácie, ale ich slabinou alebo výzvou je niečo iné.
[00:40:13] Jakub: Môžu rýchlejšie umrieť.
[00:40:15] Radim: Presne.
[00:40:16] Jakub: Môžu mať sebadôveru, že to preskočia, a vlak je tam skôr, než si myslíš.
[00:40:19] Radim: To znamená podceňovanie.
[00:40:21] Jakub: No jasné.
[00:40:21] Radim: Majú tendenciu podceňovať. A tí ľudia, ktorí sebadôveru vrodenú nemajú, sú opatrní – a to im môže mnohokrát zachrániť život. Majú síce viac stresu, ale zároveň budú extrémne pripravení. Keď takého človeka stretnem, viem, že sa na stretnutie so mnou extrémne pripravil – prelustroval si informácie, analyzoval detaily a podobne.
[00:40:52] Jakub: Presne. Ja to celú dobu počúvam a hneď som ti to chcel rozbiť – čo je správne a čo zle. A viac-menej z toho vyplýva, že sa tu bavíme o nejakej miere. Ak sa identifikuješ ako človek, ktorý je extrémne sebaistý – má to v morfológii hlavy – tak tvoja rada znie: občas si skontroluj, či je to opodstatnené. Opýtaj sa štyrikrát a možno zistíš, že by si mal ubrať. To sú tí ľudia, čo „nič nie je problém“, plávajú po povrchu, a potom sú prekvapení, že veci nie sú také jednoduché. Druhý extrém sú tí extrémne pripravení, ktorí nikdy nemajú pocit, že sú pripravení dosť. A tam znie tvoja koučovacia rada: povoľ trochu opraty. Stále je to o tom – a preto som sa na začiatku pýtal – že podľa mňa je najťažšie to vôbec identifikovať. Ak si si neprešiel tréningom, rodičia ťa k tomu neviedli a nevieš o tom, potom môže tvoja pozornosť smerovať úplne inam a teba to ani nenapadne. Takže je potrebné najprv určiť – neviem, ako to nazveš, možno povahový profil. Ja som to u seba objavil až pred pár rokmi, a pritom som podľa toho fungoval štyridsať rokov. V niečom mi to pomáhalo, ale v inom ma to nesmierne obmedzovalo. A to je bolestivé zistenie – že som to mohol rozkódovať oveľa skôr. Je to zaujímavé. A neviem, prečo to tak je. Neviem, ako to tu na tej planéte funguje. Neviem, aké by to bolo, keby som to preklopil do opačného extrému – možno by som tu už nebol. Takže si myslím, že k čomu dospievam, je to, že kľúčové je pohybovať sa v určitých mantineloch rovnováhy. Tak ako o tom hovoríš ty a ako to predvádzaš na kurzoch s tým balancovaním meča.
[00:42:42] Radim: Áno, s balancovaním. A to je práve to nevedomé – to je to uvedomovanie si nevedomého. Pretože vo chvíli, keď sa spoznávam – a teraz sa bavíme, že už ideme do hĺbky – toto ani nie je typológia, toto je genetika. To, o čom konkrétne hovorím, je kineziológia, konkrétne One Brain kineziológia, ktorá to vzdelanie učí. Bavíme sa o tom, že keď poznám svoje silné stránky, povedzme svoje výhody a výzvy – tak to nazveme – a rozumiem tomu, prečo sa v určitých situáciách správam takto a inštinktívne inak v iných, tak som potom rýchlejšie schopný vyhodnotiť, čo je pre mňa tá správna varianta. Rozvojová – nehovorím správna, nič nie je objektívne správne alebo zle – ale varianta rozvojová, a varianta stresová.
[00:43:44] Jakub: Som rád, že to tu zaznelo, pretože ja to nevnímam tak, ako by to mohlo vyznieť – že je to zlé, keď je niekto nerozhodný alebo niečo v tom zmysle. Toto si povedal pekne – je to rozvojová varianta.
[00:43:58] Radim: Tak, tak, tak. Jo, jo. A to je svojím spôsobom práca s ľuďmi.
[00:44:04] Jakub: Pretože keby sme všetci boli sebavedomí, tak možno by ten svet ani nefungoval. My potrebujeme aj tých nesebavedomých ľudí, ale len ten štandard niekde musí byť.
[00:44:17] Radim: Ja by som povedal, že jedna vec je sebavedomie a druhá vec je sebadôvera. Ja hovorím hlavne o sebadôvere. Sebadôvera znamená veriť sám v seba v danom okamihu. A je to opäť otázka energetickej roviny. Keď mám pred sebou človeka, ktorý nemá genetickú výbavu pre sebaistotu – alebo to povedzme ešte inak – viem, že keď sa tento človek dostane do novej situácie, začne panikáriť. Vstúpi do neho vnútorná hystéria, pretože to je určitá energetická rovina pocitu. A taký človek potrebuje mať nejakú štruktúru, návod, ako z toho von. To sa učí životom. Mal som klienta, ktorý to takto mal, a hoci nemal žiadne vzdelanie v tomto smere, presne mi opísal, ako so sebou pracuje – ako si to dokáže zracionalizovať, odstúpiť od toho. Predtým to nevedel, dnes to zvláda. To je skúsenosť, zrelosť. Povedal som mu: „Pozri, teraz proste hovoríš a ja k tomu nemám čo dodať.“ Potom som mal iného človeka, vo vysokej vedúcej funkcii, viedol stovky zamestnancov. Na prvý pohľad extrémne sebaistý. A viete, čo bola jeho prvá veta? Povedal, že si vôbec neverí. A keď sme sa začali baviť, vysvetlil som mu cez určitú metodiku, že naopak má obrovskú sebadôveru. A on sa tam rozplakal. Pretože to duša vie. Ale z nejakého dôvodu – či už výchovou alebo inak – si to nedovolí cítiť. Po tomto rozhovore, keď mu to bolo vysvetlené racionálne a prakticky na konkrétnych situáciách, pochopil, že to tak skutočne je. Od druhého dňa začal fungovať úplne inak. Predstavte si, že celý život fungujete len s jednou rukou a niekto vám povie, že máte dve. Zrazu sa vám otvorí úplne iný princíp fungovania, úplne iný výkon. To sú tie – ja to volám – zatvorené spánkové kosti. Ľudia majú filtre, ktoré im bránia veriť v seba samých. Majú v sebe nahrané systémy z výchovy. To je to nevedomé, ktoré ovláda ich život. Potom sa pýtajú: „Prečo sa mi to deje?“ No, pretože osud. Ale ten osud určujú práve tieto veci. Sami sa vmanévrovávajú do situácií, za ktoré môže ich nevedomá voľba.
[00:47:45] Jakub: Asi máš veľa príkladov v športe. Ja by som mal príklady v dietetike. Alebo vzťahy. Dokážeš to k niečomu pripodobniť, aby sme boli konkrétnejší? Či už na tých vzťahoch – to je veľmi zaujímavé – alebo v športe. Mal si pod sebou veľa športovcov. Ako sa im napríklad dá odkryť ten postup – ako tú sebadôveru objaviť?
[00:48:11] Radim: Rozumiem. A zostaňme ešte chvíľu pri tej sebaistote. Keď máte človeka, ktorý od prírody má sebaistotu, ale výchovou mu bolo naliate, že z neho nikdy nič nebude, alebo mal potláčajúcu výchovu, tak je zvyknutý extrémne makať. Pretože keď to má potlačené, správa sa ako nesebaistý. Neustále sa pripravuje, hľadá, kde môže zlyhať. A tu sa už bavíme o terapeutickej úrovni, pretože za tým je často zablokovaná emócia – nejaký emočný odtlačok z minulosti. Keď sa táto emócia uvoľní, prístup k informácii sa obnoví. Taký človek potom zistí, že namiesto driny – dvíhania činiek navyše alebo ďalších kôl – si môže v pokoji sadnúť, zápas si len vizualizovať, alebo si oddýchnuť. Ako sme sa bavili minule – svaly rastú, keď sa odpočíva. Jasné, treba ich zaťažiť, ale potrebujú aj regeneráciu. Títo ľudia si oddych často nedovolia, pretože majú pocit, že bez práce to nebudú mať pod kontrolou. Môžeme si uviesť konkrétnu situáciu – ak mi môžeš niečo ponúknuť, môžem to okomentovať.
[00:50:02] Jakub: Pokojne môžeš.
[00:50:04] Michal: Pokojne hovor, dáva mi to totálny zmysel. Mám príklad – jeden chalan, ako hora, ale stále rieši tému, že si pripadá malý. A pritom stojím vedľa neho a pozerám, či si nerobí srandu. Ale on si srandu fakt nerobí. A aj keby nabral ďalších desať kíl svalov, stále si bude pripadať rovnako.
[00:50:30] Radim: To je presne ono, pretože to nie je o tom, ako vyzeráš zvonka. Videl som kedysi komédiu, myslím, že sa volala „Som božská“ – „I Am Pretty“ v originále. O žene, ktorá sa buchla do hlavy, a zrazu si myslí, že je krásna. A správa sa ako najväčšia hviezda – pritom veľmi pokorne – ale má o sebe to najvyššie presvedčenie. Ľudia na ňu najskôr pozerajú, či sa nezbláznila, ale pretože o sebe bola tak presvedčená, mení tým aj vnímanie ostatných. Ľudia to začnú brať rovnako. Pretože to, čo máte vnútri, sa projektuje von. Keď vnútri cítim, že som malý, ľudia ma budú tiež brať ako malého. Aj keď si veľký – keď sám hovoríš, že si malý – oni ťa tak prijmú. To je obrovská téma. O tom by sme mohli hovoriť dlho. Tých genetických rysov a výbavy je veľa. Ale presne to je to nevedomé. Keď ľudia začnú chápať sami seba, prečo sa tak správajú, majú to racionálne vysvetlené, potom vedia, čo s tým robiť. A majú ten potrebný postup – čo robiť, keď...
[00:52:11] Jakub: Jo, tak ja som videl veľa sebavedomých ľudí, ktorí vystupujú – z môjho pohľadu toho veľa nevedia, ale fakt je to totálna šou a užívajú si tú pozornosť. Potom som videl ľudí, ktorí majú naozaj hlboké znalosti, ale takmer nechcú byť počuť, hovoria to potichu, pozerajú do zeme, moderátorovi sa nepozrú do očí a podobne. Takže vlastne tá tvoja rada znie, že pre tých, ktorí potrebujú byť dokonale pripravení, je potrebné naučiť sa s tým pracovať aktívne tak, že raz tá príprava skončí. A je potrebné ju prerušiť a užiť si ten výkon. Lebo im to síce dáva hĺbku, ale zároveň ich to dosť zväzuje.
[00:52:55] Radim: Ono nie je nič správne, nič nesprávne – a to je presne ono. Vo chvíli, keď o sebe viem napríklad, že tá príprava je pre mňa dôležitá, tak to beriem ako rozcvičku. No, tak ako dnes, keď chce niekto podávať športové výkony a je vzdelaný alebo sa tomu rozumie – teda má to uvedomenie – tak automaticky predsa nepôjde dvíhať činky bez rozcvičky, pretože vie, že ak sa nerozcvičí, môže sa zraniť. Môže zlyhať. A to je to isté. Sú ľudia, ktorí sa potrebujú rozcvičovať viac, a sú ľudia, ktorí menej. Ale dôležitá je tá voľba. Dôležité je uvedomiť si sám seba, opýtať sa: som skutočne pripravený? Som skutočne málo pripravený, alebo si len nemôžem pomôcť, pretože som zvyknutý sa neustále pripravovať? Alebo je to opačne – naozaj mám pocit, že to zvládnem, alebo sa mi len nechce ešte raz sa na to pozrieť? A keď si poviem „nie, som pripravený dosť, už som to x-krát robil“, tak si v tej chvíli môžem dovoliť to risknúť. A to je presne to uvedomovanie. To je to, ako sme sa bavili – to spochybňovanie ega.
[00:54:09] Michal: Súvisí toto uvedomovanie s tým, čo si hovoril – spomalím, keď svaly odpočívajú? Pretože mám takú analógiu, že kedykoľvek ma niečo pracovné napadlo, tak to nikdy nebolo pri počítači. Vždy to bolo niekde v lese, na prechádzke a podobne. Je to teda o tom, že keď idem domov električkou, tak sa nebudem pozerať do mobilu a budem pätnásť minút len tak pozerať po okolí? Že sa vlastne naučím oddychovať? Pretože dnes, ako si hovoril, dnešná doba je náročná – a to bude asi jedna z najväčších výziev: sociálne siete.
[00:54:48] Radim: Pozornosť. Práca s pozornosťou. To znamená – vo chvíli, keď dnes kráčame a máme otvorené oči, uši, všetko, tak akýkoľvek vnem je náročný na pozornosť. A keď tej pozornosti niečo venujeme, záleží na tom, či nás to zaujme emocionálne. Ak nás to zaujme, tak tam ide aj naša pozornosť. A ja to vždy prirovnávam k tým polienkam: naša energia je to palivo, tie polienka. Tam, kam zameriame pozornosť, tam hádžeme tie polienka. To sú tie ohne, ktoré horia, keď ich živíme polienkami.
[00:55:24] Jakub: Posledných pätnásť rokov sa v psychológii hovorí, že – ja neviem, snažili sa to nejak kvantifikovať – máš za deň šesťdesiat tisíc myšlienok, z toho drvivá väčšina je buď v minulosti, alebo v budúcnosti. A z toho je vysoké percento – cez osemdesiat – negatívnych. Takže ak netrénuješ ten vnútorný dialóg, čo je teraz veľká téma, lebo posledných pätnásť rokov je doba náročnejšia, tak máš celkom problém. Takže asi ste ako pozornosť, vnútorný dialóg a všetky tieto techniky… no, a to s tým súvisí.
[00:55:59] Radim: A teraz – jedna vec je, že máme x zmyslov, ale napríklad vnímame veci aj vibračne cez kožu. Nie je to len o tom, že sa nepozerám na billboardy okolo seba alebo do mobilu. Je to aj o tom, že idem v električke, sadnem si vedľa človeka, ktorý je práve zdrvený – a ak som vnímavý a nemám zatvorené biopole, tak to automaticky nasnímam, tú energiu. Minule som hovoril o telepatii – to ste niekde vystrihli a urobili z toho Reels, a to malo skoro dvestotisíc zhliadnutí. Pretože dnes sú tieto zmysly ako telepatia alebo intuícia pre veľa ľudí, ktorí sa v tom nevzdelávajú, abstraktné veci. Ale nie sú. Sú to veci, s ktorými sa dá naozaj vedome pracovať.
[00:56:59] Michal: To je vlastne tá téma, na ktorú sa chcem spýtať – „gut feeling“ sa tomu hovorí, alebo ja neviem – šiesty zmysel. A teraz čítate knihu… ja som čítal nedávno od Jeffa Bezosa, a tam presne rozprával, ako mu tí najviac seniorní manažéri, oveľa múdrejší než on, hovorili „toto nerob“, ale on povedal: „počúvaj, ja som jednoducho mal ten gut feeling, urobil som to“, a spätne sa ukázalo, že to boli tie kľúčové rozhodnutia. Ale pre mňa je ťažké to nejako uchopiť a občas si hovorím – áno, toto je proste správne, poďme to spraviť.
[00:57:36] Radim: No a to je tá dôvera – v podstate to je to, čo sa trénuje. Tá dôvera sám v seba. Či som schopný – teraz to trošku znejasním – hovoriť so svojou dušou. A to je presne ten feeling, ako ja si vysvetľujem „gut feeling“. Pretože „gut feeling“, čiže pocit v bruchu, je o tom, že duša prehovára cez telo. Cez pocity tela. A ja to zachytím. A vo chvíli, keď to zachytím a dokážem to zohľadniť – nie že vypnem hlavu, ale cítim „toto“ – a zohľadním to, že to pre mňa má rovnakú váhu ako mozog, tak mi to môže v mnohých veciach pomôcť.
[00:58:24] Michal: Toto je vlastne strašne zaujímavé v tom, ako často tí múdri ľudia zostanú len múdri. A potom výsledky majú tí, ktorí sú trošku viac napojení, ako ty hovoríš. Ako sa toto vlastne trénuje?
[00:58:44] Radim: Ako trénovať napojenie?
[00:58:46] Michal: Myslím presne to — že všetci ti hovoria „toto nerob“, a ty vieš, že... Ja to dneska stále točím okolo tej kariéry, ale napríklad v podnikaní — keby som počúval rodičov, tak dnes som zamestnaný v korporáte. Alebo niekde. Väčšina z nás asi.
[00:59:09] Radim: Na to veľmi neviem odpovedať. Alebo skôr neviem, akým spôsobom sa vydať, pretože — zase, hej...
[00:59:19] Michal: Niekto to má.
[00:59:20] Radim: Na to neexistuje jedna odpoveď. O tom sa dnes rozhoduje. Sú ľudia, ktorí — keď príde nejaká nová situácia, napríklad spätne covid — tak niektorí sa zakonzervovali a čakali, kým to celé pominie. Kým bude svet zase v poriadku, taký, aký bol. A potom boli ľudia, ktorí si uvedomili, že svet už nikdy nebude rovnaký. A začali do toho búšiť iným spôsobom, začali sa preorientovávať. Naozaj sa to veľmi delí — práve včera som to počul od klienta, ktorý hovoril: „hej, pre veľa ľudí bol covid zlý, ale mne strašne pomohol.“ Mne osobne napríklad tiež veľmi pomohol. Presne to, že sa uzavrel a utíšil sa ten vonkajší ruch, dalo ľuďom možnosť začať sa sústrediť na seba. Konkrétny príklad — veľa ľudí sa pekne obliekalo, pretože išli von a chceli dobre vyzerať. Ale keď sa vonkajšok utíšil a nemáte kam ísť, tak buď zostanete v župane, alebo sa budete obliekať preto, že sa chcete dobre cítiť. Budete behať preto, že chcete dobre vyzerať, alebo preto, že sa chcete dobre cítiť. Veľa ľudí rieši napríklad prejedanie, nedokážu mať disciplínu s jedlom — jedia, pretože chcú dobrý pocit. Alebo jedia preto, že je čas jedla a cieľom je to zjesť. A to sú presne tie veci. Keď človek dokáže odkloniť to vonkajšie prostredie a vytvorí si bezpečné prostredie — ja to volám „bezpečné prostredie“ — tak zvládne svoju výzvu. Napríklad pôst. Keď si ho naplánujete, tak vopred oznámite doma, nech vám nikto nevarí, vonku poviete, že nechodíte na obedy. Všade to vyhlásite, poprosíte o priestor. A tým vytvoríte podmienky pre svoju úlohu. Ale to je jedna vec — cielená. Ale teraz si vezmite, že by človek mal každý deň takto vytvárať priestor pre seba. Aby dokázal byť naladený sám na seba.
[01:02:15] Jakub: Aby si sa dokázal počuť... No, v dietetike je to nesmierne dôležitá téma. A taký absolútny vrchol, kam ja smerujem vlastne seba aj klientov – ale dosiahne to málokto. Ja to vždy prirovnávam, pretože veľa tých klientov chce presný návod, protokol, raňajky, obed, večera, gramáže, mikroživiny, hej, spočítať dusík, úplne všetko. A je tam vlastne obrovské nepochopenie. Ja väčšinou dávam ten príklad na materskom mlieku, ktoré je dynamické, neustále sa mení podľa potreby toho dojčaťa. A ten protipól je nutrične definovaná tekutá výživa – čiže náhradná dojčenská výživa, ktorá je zakaždým rovnaká. Ty si kúpiš plechovku a je tam presne toľko bielkovín, presne toľko minerálov. Ty mu to dáš a tabuľkovo je tam všetko správne. Teraz sa môžeme baviť, že to nikdy nie je úplne správne, pretože by som to urobil lepšie – ja konkrétne –, ale v rámci toho priemyslu je to priemerne celkom dobré. Ale nikdy to neprekoná, keď je to dieťa napojené. Hej, v tomto prípade ešte nemá ego, je napojené na tú mamičku a vlastne interaguje a reaguje. A to materské mlieko je iné na začiatku dojčenia, v strede, na konci. A dokonca sa mení – alebo samozrejme sa mení aj v rámci cirkadiánnych rytmov. A u dospelého človeka je to úplne rovnaké, ale ty máš nejaký výživový štýl, nejaký režim, nejaké predstavy o diéte. Buď ti to je úplne jedno, alebo naopak si veľmi vyhranený a vieš, že si vegán. Ale keby si naozaj počúval tú dušu alebo to telo, tak by si bol prekvapený, že je to úplne iné. Že by si sa výživovo správal úplne inak. Takže chápem, že teoreticky nám je to všetkým jasné, ale vysvetliť to niekomu, kto sa jedlom zabíja, má päťdesiat kíl nadváhy a nemôže si pomôcť, nepočuje sa... A vysvetliť to niekomu, kto má bigorexiu, má jednoznačne dvadsať kíl svalov navyše, než potrebuje, a pritom si pripadá malý. Takže vlastne, ako som hovoril – buď sme v minulosti, alebo v budúcnosti, a všetci teraz na to upozorňujú, že je potrebné sa nudiť, že je potrebné sa nad tým zamyslieť. Takže – vraciame sa k tomu: nejaké návody v tej knihe na túto tému nájdeme? Pretože napríklad ja si naozaj viem predstaviť veľa ľudí v mojom odbore, ktorí majú všetky informácie, čo potrebujú, majú tie najlepšie návody, ale opakovane v tej diéte zlyhávajú. A ja viem, že im nepomôžem – že to nie je tým, že by mali nedostatok informácií.
[01:04:55] Radim: Ako v tej knihe – ja sa zaoberám hlavne... Ja si hovorím, že som veľmi metodik, hej? A tým, že s klientmi pracujem individuálne aj s tímami, a chodím často – ja to volám – na ihrisko, proste, že som veľa v tej praxi. Tak tá kniha je veľmi praktická, ale je veľmi o princípoch. Pretože ja vždy vychádzam z toho, že človek, keď chápe princíp, tak z princípu potom chápe vôľu. Alebo rastie vôľa – pretože sila vôle rastie významom, aký to pre náš život má – tá situácia alebo tá vec. Takže čím viac tomu rozumiem v širšom kontexte, o to väčší význam to pre mňa má – buď má, alebo nemá samozrejme. A keď má niečo pre mňa význam, tak potom samozrejme nemám problém so silou vôle. Inými slovami – s disciplínou a tak ďalej. A to, čo ja tu napríklad počujem, tak je principiálna vec. A tu ma napríklad napadá príklad – že je veľa takých ľudí, ktorí prepadajú do nejakých... Teraz to nechcem povedať... povedzme zlých pocitov. Z pocitu viny a tak ďalej – že zlyhali, že viac-menej, neviem, zase to nedodržali. Začal som s diétou, začal som cvičiť, zase to začínam znovu. Teraz ešte partner alebo partnerka sa mi smeje, možno povie: "Ale ty už zase... už o tom stále len hovoríš, stále začínaš." Hej? Ja často napríklad... som sa musel smiať, že ma to napadlo, keď mi moja manželka hovorí: "Hej, ale Radim, ty už teraz tretíkrát tento týždeň hovoríš, že začínaš cvičiť." Hej? A ja vždy zakaždým začal a hovorím: "Ale to je super, že je to tretíkrát, pretože ja som teda už trikrát cvičil." Hej? Takže ja tým len chcem povedať, že ono to nie je zle, pretože tá rovnováha – ten focus – obzvlášť v dnešnej dobe sa nedá udržať. Ten sa dá iba znovu nachádzať. Ako je tá historka: "Keď spadnem do rieky, utopím sa? Nie, neutopíš sa. Utopíš sa, len keď tam zostaneš." To znamená, keď začneš, tak nie je potrebné vydržať. Či vydržíš alebo nevydržíš... Je potrebné neustále znovu začínať. Pretože čím viackrát začneš, tým pádom držíš – keď to tak vezmeš. Ale sme pri tej dynamike. A potom je tam druhý princíp, ktorý mi napadá – a to je to, že napríklad Číňania veria, alebo majú takú teóriu, že raňajky ráno môžu byť liekom. A ja, keď som bádal nad tým, prečo tomu tak je, tak mi to vlastne došlo. Keď si to vezmete logicky – sedliackym rozumom si to dáte do princípu: kedy je človek najviac oddýchnutý? No je to ráno. Keď sa dobre vyspíte, keď večer nemáte... keď večer – ako hovorí môj kamarát – neurobíte dietetickú chybu. Čo bola jeho výhovorka, prečo nedošiel ráno, pretože sa večer opil.
[01:07:52] Michal: Ja som si myslel, že to bol Jakub.
[01:07:58] Radim: Tak viac-menej – ráno sa zobudíte a telo má najviac energie. A keď tomu telu ráno dáte zdravé raňajky – a je jedno, či máte tie znalosti, dáte mu niečo zdravé – tak to telo, tým že je najviac oddýchnuté a má najviac sily, tak s tým aj najviac dokáže niečo spraviť. Takže ak mu dáte zdravé jedlo, tak to telo s tým zdravým jedlom spraví najviac dobra, povedzme, v tele – pošle živiny tam, kam má, lebo na to má energiu. Keď to isté jedlo dáte večer, keď je telo unavené, keď ste už vyčerpaní, tak to telo už nevie, čo s tým veľmi robiť, lebo na to nemá silu. Takže ho nezaťažíte. Keď si dáte „prasárnu“ – dáte si to ráno, sprasíte sa – tak sa automaticky hovorí: „Toto môžeš, ale daj si to kávu s mliekom len ráno.“ Alebo sa hovorí: „Ráno to zvládneš. Daj si niečo nezdravé, nevadí.“ Jasné – lebo telo má ráno najviac síl, tak to zvládne spracovať. Ale určite mu nepomôžete, keď si tú prasárnu dáte večer – ešte si ublížite. A to je zase princíp, ktorý ľudia, keď vnímajú – ako hovoríš – cirkadiánne rytmy, keď vnímajú tie základné esenciálne princípy... Čím viac to takto vnímajú, tým viac si k tomu môžu len skladať, čo sa im hodí. Lebo odtiaľ musíme začať. Tých vecí je totiž toľko, že keď sa nedržíme základných princípov, ktoré sú len jedny – nevymyslel ich človek, ale príroda –, tak budeme stále naháňať jednu tabuľku tam, druhú tam, jeden detail sem, druhý tam... ale nebude z toho kontinuálny proces.
[01:09:40] Michal: Čoraz viac zisťujeme – alebo sa to snažím „nainfikovať“ Jakubovi, a už to tak tiež vidí – že on, ako potrebuje mať všetko totálne dokonalé, do poslednej molekuly... Keby väčšina ľudí robila – neviem, či osemdesiat percent, ale ak by si vyriešili základy, boli by úplne v pohode. Či už ide o pohyb, alebo základné mikroživiny, bielkoviny a tak ďalej. Často sa stretávame s tým, že stále riešia nootropiká na mozog a podobne – a pritom nemajú ani vitamín D, alebo sa celý deň neboli prejsť. Máš k tomu niečo z pohľadu psychológie?
[01:10:25] Radim: V zdravom tele zdravý duch. Úplne jednoducho. V momente, keď, ako hovoríte, dodržiavate základné princípy, ktoré si poskladáte sedliackym rozumom, máte základnú bázu fyziologickej energie. Ale to, že sa o seba dobre starám, perfektne jem a cvičím, neznamená, že nebudem mať ustarostený život, nebudem schopný opustiť nefunkčný vzťah alebo prácu, alebo sa nevyčerpám inak. Takže podľa mňa je to len jeden diel skladačky. Fyziologická energia je základ. Ale druhá časť – stále ide o tú istú energiu – súvisí s egom, emóciami, vonkajším svetom, s tým, čo prebieha na úrovni podvedomia. A to je dnes rovnako dôležité ako starostlivosť o telo.
[01:11:29] Michal: Možno to bude čoskoro ešte dôležitejšie.
[01:11:31] Radim: Presne tak. Donedávna bola kľúčová racionalita, ale podľa mňa sa to začne obracať.
[01:11:45] Michal: Keď mi „pojde hlava“, tak sa napríklad zvládnem ukočírovať, aby som sa neprejedal.
[01:11:50] Radim: Áno. Racionalita je dôležitá, ale budúcnosť vidím v tom, že začneme chápať aj tú druhú polovicu mozgu. Byť citliví, vedome citliví na energiu a vedieť s ňou narábať tak, aby nás neničila. Aby sme nešli sami proti sebe.
[01:12:07] Michal: Moja otázka smerovala k tomu, kde má vlastne človek začať, keď chce riešiť nejaký problém. Skôr než by som mu dal číslo na Jakuba, tak by som mu skôr povedal: „Vyrieš si základy, vypočuj si naše podcasty, urob si dva testy, to ti zaberie rok, a potom príď.“ U teba to asi tiež nebude o tom, že hneď odporučíš terapeuta. Kde majú ľudia vlastne začať, keď sa chcú rozvíjať?
[01:12:47] Radim: Podľa mňa na to neexistuje univerzálna odpoveď. Každý máme inú cestu. Niekto počuje podcast, iný stretne terapeuta, ďalší si prečíta knižku. Takže moja rada znie: hlavne začnite. Ako hovorí náš spoločný kamarát Petr Vakoč, stále ešte preteká v cyklistike, dvojnásobný účastník Tour de France – keď sme spolu riešili jednu tému, povedal: „Ráno vyjdem z domu, viem, že mám odjazdiť 150 kilometrov, ale neviem, či ísť doľava alebo doprava.“ A ja som mu povedal: „To je jedno. Hlavne začni šliapať. Až po 10 kilometroch zistíš, že chceš inam, ale už máš 10 km za sebou. A tie boli potrebné na to, aby si na to prišiel.“ Takže: hlavne začať. Vyvinúť energiu. Kto chce energiu získať, musí ju najprv vydať.
[01:14:27] Jakub: Súhlasím, že sa to nedá paušalizovať. Mal som veľa klientov, ktorí opakovane zažívajú sklamanie pri pokusoch o zmenu v stravovaní. Tvoja rada je: vyrieš si základy, potom hľadaj odborníka – ale aj tak ich možno čaká ešte niekoľko sklamaní, niekedy úplné vyhorenie. Možno je pre niekoho cesta práve naopak: prestať sa snažiť. A keď na to doteraz neprišli, možno na to už neprídu.
[01:15:03] Radim: To je o postoji. Ja zastávam názor, že z pohľadu duše nie je nikto obeťou. Ak niekto nechce, tak nechce. Je to jeho voľba, jeho život – nikto ho zaň neprežije.
[01:15:42] Jakub: Jasné.
[01:15:42] Michal: Taká tá veta: „Za všetko, čo sa mi deje, som zodpovedný sám.“
[01:15:53] Radim: Ťažko sa to prijíma pre ľudí bez širšieho kontextu, ale je to tak. Náš mozog je obmedzený, takže to môže byť ťažké pochopiť, ale z môjho pohľadu to tak proste je.
[01:16:21] Michal: K téme vyznať sa vo svete protichodných informácií... Náš odbor je toho plný. Vegáni proti carnivore, a ja neviem kto ešte. Ako je to napríklad vo výchove? Pretože v psychológii sa často vraciaš k detstvu – dnes si to spomenul asi dvakrát, trikrát. Dnes je trend slobodnej výchovy, škôlky, školy – hlavne nech dieťa tvorí – verzus nejaký systém. Ako sa na to pozeráš? Čo je správne, čo nesprávne? Teraz by som sa chcel trochu venovať rodičom.
[01:17:07] Radim: Ja sám mám tri deti, takže to praktizujem každý deň. Je to pokus–omyl. Teória platí, kým ju nevyvráti prax. Podľa mňa: každý systém je lepší než žiadny. Ale lipnúť na systéme tiež nie je dobré. Je to o intuitívnej práci. Napadá ma jedna vec, ktorú často riešim aj v praxi – veľa rodičov zastáva názor, že by mali stáť za sebou, byť jednotní vo výchove. Ale toto je často príčinou nedôvery dieťaťa v seba, ktorá sa prenesie do dospelosti. Také to „mami, podporte ma“, „tati, musíme byť spolu“... To je neprirodzené. Je normálne, že rodičia majú rozdielny názor, pretože sú rozdielni. A keď robia, že majú rovnaký, tak klamú. Nie sú autentickí. Dieťa to cíti, aj keď to nedokáže vedome rozpoznať. Na úrovni duše to vie. Keď sa rodičia „spriahnú“, sú v prevahe – a dieťa dostanú do neautentického systému.
[01:18:27] Radim: Otec by mu možno niečo dovolil, napríklad byť hore do jedenástej cez víkend. Ale vie, že na druhý deň odchádza a syna bude mať na starosti mama. Takže vtedy platia mamine pravidlá. Poviem mu: „Samíku, ja by som ti to dovolil, ja s mamou v tomto nesúhlasím. Ale keďže zajtra budeš s mamou, budeš počúvať ju.“ Tým ju podporím, ale zostávam autentický. Dieťa vie, na čom je.
[01:19:50] Michal: Takže je to jasné. A keby si nezostal autentický a držal sa tej rady, že rodičia majú byť jednotní, čo by sa stalo?
[01:20:00] Radim: Dieťa sa potom učí, že systém je nadradený jeho intuícii. Vie, že otec by to dovolil, ale pretvaruje sa kvôli pokoju s mamou. Takže dieťa začne veriť viac otcovi než svojej intuícii. A keďže deti sú do určitého veku „tabula rasa“, to, čo povie blízky človek, je pre ne sväté. Dieťa má nejaký vnútorný pocit, ale jeho najbližší mu hovoria, že to tak nie je. Tým ho preprogramujú a podkopávajú dôveru v seba samého. Sebadôveru.
[01:20:49] Michal: Takže takto vlastne vznikajú naprogramované vzorce.
[01:20:52] Radim: Áno. To je praktický príklad. Takých vecí je samozrejme veľa, ale toto je uchopiteľné a racionálne. Rodičia si to môžu sami overiť.
[01:21:15] Michal: Teraz mi príde, že si to vlastne zhrnul. Toto bola rada, ktorá mi doteraz dávala zmysel – že rodičia musia držať spolu. Ale keby som nepoznal ten kontext blokov a tak, vôbec by som to nevidel inak.
[01:21:32] Radim: A to je ono – práve sme si to uvedomili. Veľa ľudí sa niečo naučilo a tak to robia. A keď náhodou počujú tento podcast a bude im to dávať zmysel – nehovorím, že musí – ale môžu sa nad tým zamyslieť. A ak im to dáva zmysel, môžu ten spôsob zmeniť. Tým podporia sebadôveru a zdravý vývoj svojho dieťaťa. To je môj názor.
[01:22:05] Michal: Ak by niekomu toto rozprávanie dávalo zmysel a chcel by ťa niekde nájsť alebo sa niečoho zúčastniť, aké má možnosti?
[01:22:13] Radim: Môže si prečítať moju knihu Mentálna odolnosť – kľúč k budúcnosti. Pracujem na redizajne, kde budú pridané obrázky rôznych cvičení, ktoré robím na živých seminároch. Tie semináre – tréning mentálnej odolnosti v praxi – väčšinou robím pre športové kluby alebo firmy. Ale často nadviažem spoluprácu s niekým, kto to chce zorganizovať pre svojich klientov. Niekedy vypisujeme aj verejné. Všetko nájdete na mojich stránkach: radimvaligura.com.
[01:23:07] Michal: Takže či už som firma, alebo jednotlivec, môžem sa ti ozvať a dostanem odpoveď?
[01:23:13] Radim: Dúfam, keď to stihnem odpovedať.
[01:23:17] Michal: Tak fajn. Radim, veľmi ti ďakujeme. A vám, ktorí ste dopočúvali až sem, budeme radi za spätnú väzbu, komentáre a prípadné tipy na ďalšie diely. A kto ešte neodoberá, tak odoberajte náš YouTube kanál alebo nás sledujte na Spotify či Apple Podcasts. Ďakujeme, majte sa krásne. A ďakujem ti, že si bol naším hosťom.
[01:23:43] Radim: Ďakujem a pekný večer.
[01:23:45] Michal: Majte sa, na shledanou.
[01:23:46] Radim: Na shledanou.
